„Nestíhačkovo, ale spokojne!“ tak a podobne väčšinou odpovedám, keď reagujem na banálnu otázku ohľadom môjho aktuálneho stavu. Veru, zväčša som na behu a kdesi v pozadí mysle mi svieti xy nesplnených úloh, plánov a túžob. Blikajú tam ani nie preto, že by som ich ignoroval a prepadal leňošeniu, ale skrz toho, že jednoducho nestíham. Možno vám je to povedomé.
Otázne ostáva, či tí, ktorí majú dni vyplnené až po okraj, robia to, čo ich baví a čo je zároveň aspoň občasne plnohodnotné. Súčasnosť nám totiž ponúka širokú paletu spôsobov, ako náš čas vyplniť mnohými plytkými činnosťami. Francúzsky filozof a sociológ G. Lipovetsky v knihe Éra prázdnoty upozorňuje na zvodnosť konzumnej spoločnosti, ktorá cez nespočetné množstvo výrobkov, služieb či priestoru pre užívanie si života (resp. hedonizmus) ponúka ľuďom nadmerné možnosti voľby. Človek sa v tom napokon stráca a nechá sa neraz zviesť a vyšachovať. Totiž občas prepadneme takým spôsobom žitia, ktoré sa približujú skôr k zabíjaniu života.
Poznám človeka, ktorý si nahovára, že nestíha a má nabité dni. Tá „nabitosť“ však spočíva zväčša v činnostiach, ktoré nemožno považovať za zmysluplné vyťaženie. Voľný deň tento človek začne trebárs kúpou bulvárneho časopisu, pokračuje kávou a raňajkami, vybaví si niečo na pošte, spraví si nákup a ostatný čas dňa strávi pri počítačovej hre, na pokeci, telefonátmi s priateľmi, pozretím filmu či televízie. Večer sa cíti dôležito, lebo bol počas dňa plne vyťažený a to ešte mnohé veci nepostíhal. Na druhej strane je človek, ktorý sa cíti takisto. Ten však svoj deň strávil trošku odlišne. Ráno si v rámci posilnenia zdravého ducha zabehal, kúpil pritom noviny a pri raňajkách či káve si ich prečítal, potom navaril, upratal, ožehlil, pomohol susedovi so sťahovaním, chvíľu si oddýchol pri rozčítanej knihe, odpísal na zameškané emaily, vytvoril originálny darček a navštívil rodinu, no a večer zašiel s priateľmi do divadla. Obaja boli časovo vyťažení, no výplň ich dňa mala odlišný charakter. Čas toho druhého bol o čosi plnohodnotnejší.
Žiť „nestíhačkovo“ určite nie je na škodu, veď tento životný štýl dokáže človeka udržať v činorodosti a v pohybe. Je však podstatné vedieť si ustrážiť kontrolu nad tým, či sa v činoch, z ktorých pozostáva tá vyťaženosť, nachádza aj dostatok tých plnohodnotných činností. Doba je zvodná a nejeden výdobytok súčasnosti sa dokáže nenápadne votrieť do našich dní a odkrojiť nám z nich nezanedbateľnú časť. Často sa zbadáme neskoro. Čas si nekúpime, ani ho nezarobíme, preto je taký cenný.
Keď nám ktosi vybije zub, vieme ho nahradiť iným – keramickým. Obdobne je to aj s obličkou, chodidlom či dokonca srdcom. Podobne aj so stratou auta, lásky či kľúčov. Všetko je možné nahradiť. Len ten čas je fenoménom, proti ktorému je človek bezmocný. Nevráti ho, nemôže ho zastaviť, ani ho nevyrobí. Preto by sme sa mali usilovať si čas ustrážiť a správne ho využiť. Zasiať do svojich dní z každého rožka troška a oprávnene sa cítiť spokojne. „Buďte sami sebou, vytvorte niečo, angažujte sa, presaďte sa, stotožnite sa so svojou minulosťou a povedzte ,ánoʼ vlastnému životu, pretože je vaším výtvorom, vašim dieťaťom, vaším umeleckým dielom.“ (Kriele, A.: Rozhovory s anjelmi, s. 261)
