Asi aj Vy patríte medzi tých šťastlivcov, ktorí v detstve okúsili kolotoče. Aj ja si spomínam na eufórie z detských čias, kedy sme sa z prítomnosti kolotočov vždy vytešovali pokrikmi „Kolotočiari prišli!“(poprípade kolotočiarov nahradili cirkusanti). Dieťa vníma svet úplne inak ako dospelý, a teda v jeho očiach sú kolotoče ďalším divom sveta. Asi najznámejším z týchto čarovných „mašín“, na ktorých deti odlietajú preč zo všednej reality, je labutí kolotoč. Poznáte to: nasadnete do labute, sami alebo so spoločníkom, no a nechávate sa unášať – raz hore, raz dole. Tie bezstarostné deti, užívajúce si jazdu labuťou, ešte netušia, že podobný „výlet“ ich čaká aj v živote.
Z Vašich emailových listov, v ktorých zvykneme často riešiť otázky života, som si dnes k tejto téme vzal krátky úryvok ako inšpiráciu:
„Můj život je jako na houpačce. Docela často se střídá období, kdy se cítím naprosto skvěle, silná a schopná zvládnout všechny problémy, které mi život chystá, a někdy se cítím naopak – naprosto na dně, bez chutě žít. Tenhle kolotoč se roztáčí čím dál rychleji a já už musím často zavírat oči, protože mi je z té rychlosti zle. Teším se, až zase pocítím jednu z těch svých eufórií. Doufám, že ten kolotoč se trochu zpomalí a já budu moct otevřít oči, abych vnímala okolní svět z jedinečného místa na nejvyšší labuti.“
Mnoho ľudí sa pýta, prečo musí existovať zlo, prečo nie je len dobro, prečo musia byť i životné pády, prečo nemôže byť len absolútny pokoj šťastného bytia – prečo je život ako kolotoč, v ktorom sme raz hore a inokedy zasa raz dole. Ak si všimnete, zistíte, že množstvo týchto záležitostí funguje na akejsi báze dvoch pólov. Bez zla by sme netušili, čo je to dobro, ako aj bez životných pádov by sme asi nevedeli doceniť krásu života. Sú nevyhnutné. Rovnako je to aj v ľudskom živote – úsmevu kontrujú slzy, šťastie strieda smútok, lásku nenávisť, pokoru pýcha, atď. Presne tak ako v sebe nachádzame múdrosť, nachádzame i hlúposť. Nesieme v sebe tak ako aj usilovnosť, tak i lenivosť, chuť i nechuť, bojovnosť i kapituláciu, napredovanie i stagnáciu. Všetko závisí od toho, na ktorú stranu sa necháme strhnúť, čomu podľahneme alebo pre čo sa rozhodneme.
Z kolotočov mám i negatívny zážitok – paradoxne v spomínanej labuti. Stalo sa, že som sa, spolu s mladšou sestrou, spokojne plavil výškami, keď tu náhle sa kolotoč akosi zasekol. Nadišla panika a strach. Našťastie po pár sekundách bolo všetko v poriadku. Keď tak premýšľam, rovnaké je to i v živote – občas príde moment, v ktorom sa zaseknete – Váš kolotoč sa nie a nie pohnúť ďalej.
Ako by povedal Sartre – do životného kolotoča sme boli vrhnutí pri narodení. Neskôr, keď uchopíme svoj život do vlastných rúk, záleží mnohé od nás. Zodpovednosť za náš život leží predovšetkým v našich dlaniach. Ak nás osud, Boh či naše konanie donúti krútiť sa dlhý čas okolo dna, sme to práve my, ktorí musíme zapnúť rezervné sily, driemajúce v hlbočinách nášho vnútra. Ak nás zasa na nejaký čas vyšvihne tento kolotoč do blažených výšin, mali by sme si to ceniť a dať si pozor na možné pády – pripraviť sa i na ne. No a keď sa náš kolotoč zasekne, skúsme sa vzoprieť všetkému a zo všetkých síl sa pokúsiť opäť ho roztočiť, v nádeji, že raz nás opäť vynesie do spomínaných výšin.
Človek často lieta v oblakoch, nečakajúc pád. Často je ochotný prijímať len víťazstvá, zabúdajúc na to, že prehry nás robia silnejšími. Životný kolotoč je pritom všetkom nádhernou jazdou – len cez všetky tie klesania a stúpania vieme napokon postrehnúť hodnotu vydobytého.
