Nevieme s istotou, kto vlastne vymyslel svet, či to bola nadľudská bytosť alebo všetko vzniklo len akosi náhodne po veľkom tresku. Poprípade či si každý z nás nehrá svoj Matrix. Keďže som veriaci, „obviňujem“ zo správcovstva sveta Boha. Vec pohľadu. Ak to bol On – nedá mi nepochváliť ho za to, že každému z nás pri narodení vsietil do vnútra potrebu milovať a byť milovaný. Je síce pravdou, že v partnerskej láske je to často dlhodobá náročná úloha, kým si „ulovíme“ tú pravú lásku.
Hľadanie pre nás „vyrobenej“ osoby, našej polovičky, sa mi zdá byť podobné ako chytanie rýb. Ste buď rybárom alebo rybou. Buď si niekoho ulovíte vy alebo si niekto uloví vás. Tých nahodení je síce občas neúrekom, kým vôbec čosi zaberie, ale trpezlivosť zväčša ruže prináša. Občas nám niečo zožerie návnadu a zlomí udicu, občas zistíme, že sme chytili nesprávnu rybku, no a občas je to blízke Hemingwayovmu Santiagovi, starcovi, ktorý svoju životnú rybu chytil na sklonku života po poriadne namáhavom boji. Bez tejto partnerskej lásky by tu avšak bolo pusto podobne ako keď na jeseň stromy zhodia listové ošatenie a pôsobia schátralo. Takisto vyprahnuté vie byť vnútro ľudí, ktorí už dlho nepocítili pocit byť milovaný či milovať.
Nejeden z nás na lásku dokonca prestal či ani nezačal veriť. Sú pred ňou zatvorení alebo majú strach v ňu uveriť. Anglický filozof Bertrand Russell výstižne povedal, že „báť sa lásky znamená báť sa života. A kto sa bojí života, je už z troch štvrtín mŕtvy.“
Ako som tam, pri tom rybárčení, vysedával a vyprevádzal slnko, priplávalo k návnade rýb niekoľko. Občas bolo potrebné vytrvalo počkať, ale presne tak je to aj v živote – otvoríme svoje srdce a počkáme. Vpláva nám do neho niekto, na koho sme čakali, poprípade sa my staneme rybou, ktorá zablúdi do srdca niekomu druhému. Láska je nevyspytateľná. Prajem vám jej čo najviac, milí čitatelia.
„Človek bez lásky je na tom oveľa horšie ako zem bez oblohy.“ (G. R. Deržavin)
