V správach, ktoré napĺňajú moju elektronickú poštovú schránku, sa pravidelne stretávam s osudmi ľudí, v ktorých začal fúkať nepriaznivý vietor. Vysoko do popredia tu teda ide tematika zmyslu života. Čo robiť, keď ten život zabolí, keď už človek nevládze, lebo nešťastie ho vrhlo do hlbokého tieňa, kam slnko nechodí a postupne všetko zahaľuje vnútorný chlad? Zdá sa, že na túto chorobu nie sú lieky, ani recept, ani doktor. Jediný, kto s tým môže niečo urobiť, je samotný vlastník toho uboleného života.
„Tvoja životná pozícia sa mi javí ako dokonale rozhádzaná, ako keď chytíš vázu, ktorá sa Ti už nepáči a hodíš ju o stenu. Táto váza sa rozbije na mnoho črepín a tieto Ty zbieraš a zliepaš nanovo, pričom z tých istých častí Ti vzniká nová váza, krajšia, taká, pohľad na ktorú Ťa napokon poteší. Tak aj Tvoj život mi príde v tom štádiu, kedy sa to všetko rozbilo a Ty teraz hľadáš a pokúšaš sa zlepiť dokopy tie rozbité kúsky. Vieš, čo je však dobré? ...že sa o to snažíš a máš túžbu zlepiť to do novej formy, aj keď ešte nevieš ako to urobíš a či Ti vystačia sily dotiahnuť to do konca. Možno si stratená, ale chceš sa nájsť. Mnoho ľudí totiž svoju vázu rozbije, ale nikdy viac ju už nezlepí do novej. Určite to bude trvať dlhší čas, snáď roky, pokús sa preto skamarátiť s trpezlivosťou – tá prináša najkrajšie ruže. Vedz aj to, že v sebe nesieš viac sily ako sa nazdávaš, preto aj keď ju možno nevidíš, v najťažších okamihoch nezabúdaj, že v sebe nesieš ešte obrovské množstvo rezervných síl a nerezignuj, nevzdávaj sa. Veľa spravia aj rozhovory so správnymi ľuďmi. Viem podľa seba, že na hlboké témy často navôkol nejde nájsť nikoho, ale tá trpezlivosť a vytrvalosť vždy pritiahne to, čo si želáme, teda aj tých ľudí, ktorí nám napokon pomôžu, ktorí nás postrčia správnym smerom. Všetko je o viere, či veríš, že danú vec dosiahneš. Ak veríš, je jedno, že netušíš ako, ale jednoducho vieš, že to dosiahneš, aj keď to bude ťažký boj. Mnohým pomáha na tejto ceste kamarátstvo s Bohom. Pre istotu, je dobré krehkosť svojej duše zaobaliť do akejsi obrannej škrupinky, ktorá bude ako antivirus v počítači – bude sa snažiť predchádzať tomu, aby si sa sklamala, bude vedieť predvídať to, aké riziká ponúka okolie...“ (úryvok z mojich odpovedí v elektronických listoch)
Občas je skutočne lepšie, ak svoj život vnímame ako svoju vázu. Keď sa nám nepáči, je lepšie ju vziať do rúk, vrhnúť o stenu a z pozbieraných črepín si postupne pozliepať novú, krajšiu. Síce nikdy neodstránime tie praskliny, ktoré bude vidieť, ale to je také isté ako s jazvami na našom tele a duši – tých sa už takisto nezbavíme. Život má vždy šancu byť krajším, pokiaľ ho máme a pokiaľ z neho nevypustíme nádej.
