Jednou z mojich obľúbených činností je pozorovanie života a ľudí v ňom. Rád do vecí prenikám pomocou očí a myšlienok podobne ako vedci prenikajú do buniek cez mikroskop. Väčšinou sa pri tom tvárim akoby som bol súčasťou okolitého prostredia, vyznie to rovnako ako keď chce výskumník v pralese natočiť zaujímavé dokumentárne zábery zo spolužitia divých zvierat a musí s okolím splynúť, aby zvieratá nevnímali, že ich pozoruje nejaký votrelec. Aj vďaka tejto mojej úchylke zachytávam, že mnoho ľudí navôkol mňa svoj život zabíja rovnako bezcitne ako to robia pytliaci so svojimi úlovkami. A práve čas je jednou z najhodnotnejších vecí, ktoré človek vlastní.
Čím viac na sebe robíte, čím viac Vás život baví a nachádzate v ňom množstvo zmysluplných činností, tým menej času Vám každodenne zvyšuje. Sú ľudia, ktorým čas chýba a priali by si, aby mal deň aspoň 36 hodín. Naopak, sú ľudia, ktorí netušia, čo s časom a ak by mohli, predávali by ho. Tých druhých je o dosť viac. Mnohí majú toho času mnoho z jednoduchej príčiny: skapala v nich túžba rásť a pretavovať svoj život v niečo veľkolepé. Takýmto ľuďom postačí plnenie najnutnejších potrieb a povinností, televízia či internet, poprípade občasné stretnutie s priateľmi.
Myslím, že ľudia sú podobní malému hravému mačiatku. Aj oni sa radi nechajú zviesť niečím, čo ich zaujme, niečím hravým, bezstarostným a nenáročným. Takto si navykajú na pohodlnosť bytia, na ničnerobenie. Vyšší zmysel existencie stagnuje. Dnešná doba sa im o to postará vďaka televízii, rôznym počítačovým hrám, cez drogy či iné zvodné vymoženosti. Človek pri nich nemusí pohnúť mysľou, často ani telom. Ničnerobenie je v móde, je „in“. Postihuje to aj detskú populáciu, keďže takto videný vzor po svojich rodičoch či okolí často prevezmú aj ratolesti a netrápia sa nad akýmsi zmyslom bytia.
Dnes som si pod môj duševný mikroskop vzal výrok človeka, ktorý prevrátil svet a naďalej v tom aj pokračuje. Postačí mu na to jeho vôľa a jedna z posledných častí jeho ochrnutého tela, ktorými vie pohnúť, a tou je jeho prst. Ide o svetoznámeho vedca newtonovej úrovne, ktorý nemôže chodiť, nemôže sa hýbať a komunikuje cez hlasový syntetizátor. Síce mu už krátko po dvadsiatke stanovili diagnózu, ktorá jeho život mala ukončiť do troch rokov, dodnes bojuje a nedávno šťastne vkročil do veku dôchodcu. Spomínaný muž sa volá Stephen Hawking. Na jednom stretnutí s mladými ľuďmi povedal: „Nech je život akokoľvek zlý, vždy jestvuje niečo, čo môžete robiť a dosiahnuť v tom úspech . Kým je život, ostáva nádej.“
Osud nás neraz pritlačí o drsný múr, orajbe nám tvár i vnútro, sotí nás na kolená až skloníme hlavu a dýchame prach z dna. Občas akoby tá studňa, ktorá predstavuje našu silu a vôľu, vyschla. Nevládzeme. Rezignácia je už-už na jazyku. Tu dochádza k hraničným situáciám, kedy vie človek v sebe objaviť samého seba a bojovať za svoje znovuzrodenie.
Predstavte si, že aj spomínaný vedec Hawking prepadal vo svojej mladosti depresiám, cez ktoré stratil zmysel života, začal piť a opúšťať sa. Bolo to v období, kedy sa dozvedel, že lekári mu veľa času nedávajú a jeho diagnóza nesie zhubný charakter. Avšak aj vďaka nakopnutiu cez novú lásku našiel v sebe iskru a z tejto sa rozhorelo obrovské svetlo, ktoré ožiarilo nielen jeho samého, ale celý svet.
Každý z nás raz či niekoľkokrát narazí na takéto hraničné situácie. Niekedy sa životná nuda sama potichu a nenápadne vplazí do nášho života a ovládne ho. Prepadáme lenivosti, ničnerobeniu či akejsi absurdnosti svojho života. Práve tu je potrebné zapnúť núdzový režim a čo aj nasilu, ale snažiť sa „žiť“, nájsť určitý zmysel a oddať sa mu.
Celý svet vôkol nás je ako veľká pokladnica, ktorá nám ponúka množstvo podnetov pre naše poznanie. Je iba na nás, či túto pokladnicu budeme vnímať ako otvorenú alebo ju podvedome necháme zamknutú. Ľudský život je nám daný k tomu, aby sme v ňom dosiahli čo najviac zo svojho maxima.
