Nedávno som mal deň, kedy som bol časovo limitovaný a tých pár voľných hodín som plánoval využiť splnením niektorých úloh. Tešil som sa, že sa ponorím do samoty a čo-to si porobím. Možno vám je to povedomé. Človek mieni, pánbožko mení. Už-už som sa chcel pustiť do prvej úlohy, keď sa u mňa zastavili dvaja priatelia a zdržali sa o čosi dlhšie ako som predpokladal. Evidentne nemali nič na práci. Napokon som mávol rukou a poddal sa im – vytiahli ma von (na chladnú šestnástku). Plány ostali nenaplnené. Naplnil som si iba ak tak myšlienky – pocitom nespokojnosti. Dobre padne vypadnúť von s priateľmi, ak je však každý deň iba o tom a vaše plány ostávajú dlhodobo v pozadí, skôr či neskôr vás zastihne pocit neuspokojenia.
Ak si všimnete ľudí z vášho okolia, možno zistíte, že niektori z nich zväčša okrem svojej práce a bežných povinností nič nerobia (samozrejme pokiaľ nie je ich práca zároveň aj záľubou a bežné okolnosti nezaberú všetok čas). Ak im aj ostane voľný čas, nemajú žiaden špeciálny koníček, ničomu výnimočnému sa nevenujú, kultúra (napr. divadlo) a podobné záležitosti ich zaujímajú asi tak ako chudobného afrického chalana pikošky o bohatých psoch Paris Hilton. Takýmto ľuďom robí poväčšine problém vyplniť svoj voľný čas. Pár hodín zabijú na internete či pri TV, no čo ďalej? Ozvú sa priateľom, kamsi zájdu. Ak je človek obklopený takýmito typom ľudí a trávi s nimi veľa času, pravdepodobne sa extrémne od ich životného spôsobu líšiť nebude. Mnohé dni zmárnia spoločne a ich život možno ostane dlhé roky na jednom bode. Naopak, keď máme blízko seba aspoň jedného aktívneho človeka, v ktorom vidíme svoj vzor a snažíme sa byť úspešní ako on, naša aktivita môže porásť, takisto naša osobnosť.
Raz za čas sa zvyknem stretnúť s jedným starším významným pánom. Posedíme si kdesi v kaviarni a rozprávame sa. O umení, o jeho živote, o živote mojom či o čomkoľvek zaujímavejšom. Neraz žasnem nad jeho rozprávaním. Žil akoby tri životy naraz, vo svojej oblasti dosiahol absolútne maximum, poznal mnohé osobnosti, nadobudol bohaté skúsenosti, o akých môžem len snívať. Určite mu k tomu všetkému dopomohla aj láskavosť lesknúca sa v jeho očiach a každom slove. Po takýchto stretnutiach som nabitý životnou energiou, oduševnený, zapálený činorodosťou. Je to môj vzor.
Keď „čítam“ ľudí a uvažujem nad nimi, badám akési dva protipóly. Na jednom sú ľudia, ktorí si žijú svoj život v jednej rovine – nerozvíjajú sa, majú problém vyplniť svoj voľný čas, ich maximom je stagnácia, často upadajú. Druhý protipól tvoria ľudia, pred ktorými sa cítim úplne maličký – neustále sa vzdelávajú, majú prehľad, angažujú sa kade-tade, sú pracovití, cieľavedomí, priebojní. Pravdaže také niečo sa nepodarí každému, kto by si to vytýčil. Pozitívne je však už len to, že si ako vzor vezmeme ľudí nachádzajúcich sa na tom náročnejšom protipóle.
Je to ako s detským vekom. Keď ste maličkí, spoliehate sa na veľkú ruku, ktorá vás vedie a usmerňuje. Keď spadnete, vytiahne vás hore, učí vás, dáva vám určitý vzor. Tak je to aj o niečo neskôr, keď svoj život uchopíte do vlastných rúk a modelujete z neho svoje dielo. Lepšie je mať určité vzory než kráčať suverénne bez rady a pokory. Veľa záleží od toho, kto vás v modelovaní života ťahá hore – kto je ten, na koho si pomyslíte v určitých okamihoch, keď chcete porásť. Neraz si takýchto ľudí odpudíme vlastným zavinením, neraz ich ani nevyhľadávame, neraz si ich neceníme alebo ich nedoceníme. Môžu byť kľúčovou postavou v našej životnej rozprávke. Možno až takou kľúčovou, že vďaka nej nájdeme svoje životné kráľovstvo. Kto vás ťahá hore?
