Nejdem sa tváriť, že ja to nepoznám – každý tým prechádza. Niekto dokonca kvôli tomu na lásku prestáva veriť, čo je podľa mňa zúfalstvo, lebo ak by nebolo lásky, svet ľudí by nemal až taký krásny zmysel. Život bez lásky je ako svet bez slnka. Síce mi niekto môže povedať, nech mu tú lásku dokážem, keď už o nej tak básnim. Napáda ma pritom jedna veta z jedného romantického filmu: „Láska je ako vietor, nemôžeš ju chytiť, ale cítiš ju.“ Nevieme sa jej dotknúť, ale cítime, keď sa dotkne ona nás. Viem, že mnohí majú mylné predstavy o tomto cite. Často ho odsudzujú, že viac berie ako dáva. Ale pýtam sa, je to aj vtedy láska? Je to láska, keď niekto sa trápi pre druhého a ten druhý to má „na háku“? Je to láska, keď sme sklamaní zo zamilovanosti do nesprávnej osoby? Je to skutočná láska, keď jeden či obaja trpia vo vzťahu a navzájom si ubližujú?
Skutočná láska sú akoby krídla, ktoré vás zdvihnú od zeme hore, je to loď, ktorou sa plavíte nekonečným morom, je to príbeh, ktorý píšete veľkými písmenami. No čo ak sa krídla polámu, do lodi začne natekať a pero prestane písať? Niekedy jedna strana prestane ľúbiť, druhá sa márne snaží, je to stále láska? Možno áno, ale jednostranná, taká, čo prináša trápenie, taká, ktorej druhej meno znie neláska. Vtedy si treba včas uvedomiť, či má zmysel pokračovať.
Stretávam sa s prípadmi, kedy sa jedna strana trápi kvôli druhej, pričom nevidí aj inú možnosť. Ten človek, ktorého bezhlavo milujete a máte oči len pre neho, dýchate, myslíte, cítite s ním, ten človek, ktorý vás ale poriadne trápi, nie je jediný na svete. Možno si vravíte „takého už nenájdem“ a zubami nechtami o neho bojujete. Ale kdeže! Ak je to ten pravý, nenechá vás trpieť, vyriešite si to spolu, lebo sa milujete obojstranne. No často nevidíme aj inú cestu, ktorou je rozchod. Nevieme si predstaviť, ako by sme to predýchali a kto by nahradil to prázdne miesto, ktoré by ostalo v našom živote. Ale ľudí je ako zrniek piesku na brehu oceána, pričom stále nás ten osud odnáša niekam inam, presne ako more tie zrnká piesku – stále sa stretávame s novými ľuďmi. A možno ani nevieme, ale niekde tam v diaľke, v budúcnosti, na nás niekto už dlho čaká. Bojíme sa ale vzdať sa toho, čo máme a nechať sa unášať za niečím novým.
Láska nie je o trápení, lebo potom to už nie je skutočná láska. Isteže sa neraz treba prebiť a prehrýzť rôznymi nástrahami, ale nie takými, kedy jedna strana nejaví taký záujem ako druhá. Vtedy ide o to, aby ste si povedali, že ten človek je len kvapka v mori, síce taká, ktorá vás dosť napojila, ale už pre vás nemá nič, prameň sa vyčerpal – treba si nájsť inú, možno tú pravú kvapku, ktorá vás naplní večne. Niečím takým je napríklad Boh, preto sa mnoho ľudí nechá vložiť do jeho rúk. Viem však, že mnohí z vás túžia po dotyku druhého človeka, po nádherných bozkoch, hlbokých objatiach, po romantike či nehe, po erotike či milovaní, po láske. Ja po tom túžim rovnako ako každý iný a som rád, keď to môžem prežívať. Ak nevydá jedna karta, pýtajme si ďalšiu, ale nenechajme sa utápať na úkor našich zaslepených očí. Srdce je nekonečné, môže dávať lásku dokedy chce, nemá jej len pre jedného človeka. Otvorme si oči a viďme pravdu, aj keď neraz bolí. Stojí za to sa sem-tam potknúť, stojí za to sem-tam byť trpezlivý, počkať si na skutočnú lásku aj dlhšie, ako si predstavujeme.
„Láska je slepá a láska taktiež otvára oči.“(Robert Fulghum)
