„Nie je v Amerike človeka, ktorý by niekedy tajne nezatúžil nakopať dieťa do zadku.“ (William Claude Fields)
Zmena je akýmsi regulátorom života, či už pozitívna či negatívna, udáva veci do pohybu. Doba podlieha zmenám každým dňom, každý dielik spoločnosti z času na čas pohne svoj stav a zmení sa. Tak ako kvitne lúka a pravidelne sa mení v pestrofarebné a voňavé kvety, tak „kvitne“ aj spoločnosť a jej živými kvetmi sa stávajú deti. V nich sa už však rodí rozličná pestrofarebnosť, najmä z tých súčasných „výkvetov“.
Keď sa opýtate pedagógov, ktorí učili – vychovávali pred viac ako desiatimi rokmi a sú činní aj dnes, vo väčšinovej miere dostanete odpovede typu: „Dnešné deti sú na neudržanie, ťažko je s nimi.“ Zväčša sa v odpovediach blysne sťažnosť a nespokojnosť.
Pri stretnutí s priateľmi zvykneme spomínať na časy základnej školy, s úsmevom. Prehrešky, tresty za ne a všetko ostatné sme vnímali ako samozrejmosť, ako súčasť výchovného procesu. Keď si nás za prekročenie pravidiel vzal niektorý učiteľ do parády, vyťahal nás za uši či dal nám poriadne na zadok, za horšie činy aj „po papuli“, prijímali sme to síce s odporom, ale vedeli sme, že je to zaslúžene a doma sme ani necekli. Učitelia boli skutočne druhými rodičmi.
Dnešná situácia sa otočila. Podľa novej školskej reformy a projektu Milénia by sa mal učiteľ dostať na úroveň žiaka, nemal by mať vo výchovnom procese suverénne postavenie, skôr priateľské, aby sa dostal na latku detí a vedel ich lepšie pochopiť, lepšie im pomôcť. Vyšlo to? Myslím, že od minulosti, keď bol učiteľ „pán“ a deti poslúchali, sa to prešvihlo do opaku, dnes diktujú deti a učiteľ veľa nezmôže. Dnes sa deti a rodičia ohrádzajú zákonom, namiesto toho, aby skúšali preniknúť do podstaty výchovy a skúsili pomáhať učiteľom, ak tí majú záujem konať správne.
Samotný štát by mal dbať o školstvo viac ako o svoje zlato, pretože práve deti sú tým pravým zlatom spoločnosti, nad čím sa však veľa politikov ani len nepozastaví. Školstvo a jeho výchovná úloha sú podceňované, slabo riešené a adekvátne neohodnotené. „Argument, že štát je chudobný a nemá na školstvo financie neobstojí, pretože bez kvalitného školstva nikdy financie ani mať nebude.“ (Ivan Turek)
Immanuel Kant zdôraznil, že človek sa môže stať človekom len výchovou. Ako je výchova realizovaná dnes? Niektorí rodičia si „urobia“ deti, ktoré však neskôr nechávajú napospas spoločnosti a učiteľom, ich samotné pričinenie sa vytráca. Učitelia sú slabo motivovaní a navyše mnohí z nich učiteľmi srdcom v skutočnosti ani nie sú, len papierom, ktorý ich tituloval na túto rolu. Spoločnosť deti odsúva na ulicu plnú rôznych priepastí, kedy sa dieťa môže dostať k „fetu“ a iným životu negatívnym „lákadlám“. Menej škodlivé ako drogy a teda ulica sú napríklad počítače, internet a veci tomu podobné. Svojou návykovosťou vysávajú z detí sklony k zmysluplným činnostiam. Deti sa strácajú pri hrách, ktoré sú neraz len vzorom pre agresívne správanie, nesprávne využívanie internetu je tiež bránou k mnohým možnostiam ako padnúť do šedosti života. Mladí tak neskôr nevedia nachádzať zmysel života, v dospelosti vedú maximálne priemerný všedný život, ktorý im nedáva dôvod na pravidelný úsmev.
Aké deti – akých ľudí z nich, vychováme, tak sa budeme mať, taká bude naša spoločnosť a jej budúcnosť. Treba im poskytnúť možnosti pre vyplnenie voľného času, deti by mali mať svoje záujmy a cez ne sa realizovať. Mnoho z mladých dnes nemá žiadne hobby okrem internetu, diskoték a „ulice“. Chýba šport, čítanie, výlety s rodičmi, umelecká činnosť a iné. „Keď deti nerobia nič, robia neplechu!“ zdôraznil veľmi správne Henry Fielding.
Za jednu z priorít pri výchove považujem rozhovor. S deťmi musíme komunikovať, snažiť sa ich pochopiť. Radšej ich trestať nekonečným slovom ako rukou. Čo však robia niektorí dnešní rodičia? Komunikujú s deťmi len formálne, nevedia, čo sa skrýva za ich úsmevom či smutnou tvárou, nevidia ich túžby a deti tak medzi nich a rodičov postavia akúsi nepriehľadnú stenu.
Ďalej im treba poskytnúť vzory. Deti totiž často nevedia, akí chcú byť, vedia však, akí byť nechcú – nechcú byť ako ich rodičia. Toto im je potrebné akceptovať a podporiť ich v nachádzaní seba samého napríklad cez záľuby a rôznorodú zmysluplnú aktivitu.
Všetko by mal zastrešiť štát, mal by dbať na to, aby z vysokých škôl nebol holubník, ale aby z nich vzišli len ľudia schopní plniť si svoju úlohu (nie len úlohu výkonu práce z dôvodu potrebnej výplaty).
Nečudujem sa mladým, že vďaka ním stúpa kriminalita, že sú zlí a bezcitní, že kradnú a zvrhávajú svoje konanie na konanie spoločnosti neprospešné, že porušujú zákon, že nenávidia svojich rodičov, nečudujem sa im, že nevedia hľadať zmysel života, že sa uchyľujú k radostným stavom aspoň cez drogy, nečudujem sa, pretože dieťa sa nevychovalo samo ak mu správnu výchovu nedali rodičia, vychovala ho ulica či internet. Komunikujme s nimi!
