Nech je život akokoľvek krásny a šťastný, toto sú momenty, kedy sa naše srdce skloní pred niečím, čo nedokáže človek ovládnuť, čo je oveľa väčšie ako on - pred smrťou. Neraz sú slzy maximom, ktoré zo seba vieme vydať. Náš svet, myšlienky, aj celé prežívanie a správanie, si chtiac či nechtiac navlečú smútočný záves.
Predstavte si, že od narodenia hľadáte správne dieliky, z ktorých vzniká akýsi obraz vášho života. Dielikmi sú ľudia, na ktorých Vám záleží, ktorých ste si vryli do svojho vnútra, sú Vašou súčasťou, tvoria Váš svet. Náhle Vám však nebesia nejaký dielik ukradnú. Ostáva po ňom prázdne miesto, diera, ktorú nič nenahradí. Niekedy Vám osud zošle do cesty podobnú osobu, avšak nikdy Vám zosnulá milovaná osoba neprestane úplne chýbať.
Nádej umiera posledná. Mnoho ľudí dúfa, že smrť bude akýmsi mostom. Na druhej strane nás všetci tí, ktorých sme „stratili“, čakajú a zvítanie s nimi bude nádherným splneným snom. Preto nám ostáva zmieriť sa s tým, čo nevrátime. Viem, nie je to otázka chvíle, niekedy sa s tým človek nezmieri nikdy. Čas však lieči aj tie najhlbšie rany.
Ľudské srdce je ako veľké miesto, do ktorého vnášajú svetlo ľudia, ktorých do neho vpustíme. Každý jeden z nich je sviečkou, ktorá v ňom horí. Svetlo niektorých z nich je obrovské. Je obdivuhodné, že kapacita tohto vnútra je neobmedzená. Takýchto sviečok môžeme za život nazbierať nespočetne ako hviezd na nebi. Keď človek umrie, tá sviečka v nás naďalej horí, pretože z nás, z našich myšlienok, spomienok, z nášho srdca sa tá osoba nevytráca. Mali by sme preto ísť ďalej, s tým teplom, ktoré tam zanechal. Niesť si to svetlo životom a vďaka nemu zapáliť svetlo v niekom inom. Nevzdávajme sa, i keď bolesť a smútok sú niekedy neznesiteľné. Žime pre nich a za nich tak, akoby tu boli. Vlastne, sú tu, sú stále v našich srdciach, i keď sa na nás pozerajú len odniekiaľ z výšin.
