Spomínam si na obdobie, kedy som sa točil v „začarovanom“ kruhu: priateľka, práca, rodina, súkromie, občas priatelia a toto „dokolečka dokola“. Neskôr som k tomu všetkému pridal druhú prácu, pričom tá prvá predstavovala fyzické „muklovanie“ v montérkach a druhá obchodné zastupiteľstvo poisťovne, kedy som vo svojom voľnom čase menil montérky za oblek. Vyše trojročná „láska“ vykazovala čoraz viac hádok, vo fabrike ma vyčerpávalo pozeranie sa na faloš ľudí a takisto neprimerané pracovné podmienky, no a doma sa z času na čas tiež objavil „hrniec plný nedorozumení“. Na zbláznenie! Uviazol som v tomto kruhu ako naivná muška v sieti pána pavúka. Mal som síce svoje túžby a predstavy o budúcnosti, tie však zostávali kdesi v chládku ako zavárané ovocie starej mamy. Každopádne zmysel môjho života hladoval, pýtal si zmenu.
Spomínané obdobie začarovaného kruhu trvalo tri roky. Potom sa všetko obrátilo, vietor v plachtách osudu nabral iný smer a ja som sa preobliekol do častého úsmevu. Odišiel som z okresnej „dediny“ (mesta Poltár), kde som strávil 21 rokov a ocitol sa v Banskej Bystrici. Nechal som štvorročný vzťah, prácu, minulosť, trápenie, rozlúčil som sa so stagnáciou a otvoril náruč novým možnostiam. Celý ten začarovaný kruh som pokrčil ako hebký toaletný papier, vytrel som si s ním zadok môjho osudu a hodil ho za seba. Odišiel som študovať, presne ako kedysi chodievala štúrovská Slovač kamsi za hranice rodnej zemi.
Aby tá moja zmena nebola len taká obyčajná, pár dní pred tým ako som zamával minulosti, sa mi prihodila autonehoda. Po čelnej zrážke „som nazrel smrti do oči, aby som v nich našiel život“. Od tohto okamihu sa postupne zmenili mnohé moje postoje, hodnoty, názory a takisto aj činy. Zmena nastala aj v oblasti tých svalov, ktoré vytvárajú na tvári úsmev. Boli omnoho aktívnejšie.
Často vidím vôkol seba ľudí, ktorí mi prídu ako ja v spomínanom trojročnom období, kedy som sa točil v začarovanom kruhu. Blúdil som v sebe a nevidel cestu von z toho všetkého. Jediné, čo ma tešilo, bola nádej, že sa to zmení. Ak som nejakú cestu von z toho aj badal, chýbala mi odvaha spraviť vážnejší krok, ktorý by ma posunul niekam inam. Chýbala mi zmena.
Dnes som otvorený akýmkoľvek zmenám, neprijímam síce každú, ale snažím sa nebáť sa ani jednej z nich. Už viem, že aj tie negatívne môžu viesť k pozitívnej budúcnosti, takisto ako už viem, že vždy keď upadám do stavov stagnácie a priemernosti, pýta si to zmenu. Niekedy postačí aj akákoľvek drobná.
Mnoho ľudí vyslovene zmenu „nemusí“, boja sa jej ako špatný čert krásneho kríža. Netušia, že sa vlastne boja svojho šťastia, ktoré by vďaka tej zmene mohli docieliť. Je pravda, že život nejedného človeka si pýta až taký veľký krok, tak vážnu zmenu, že daný človek radšej rezignuje a prispôsobí sa tomu, čo žije, akoby mal zariskovať a prísť o všetko. Niekedy však prísť o všetko znamená nový začiatok, no a nový začiatok je synonymom nového života – snáď toho šťastnejšieho. Nie nadarmo apoštoli prijali výzvu Ježiša, zanechali všetko a nasledovali ho.
Nebojte sa vykročiť z tieňa, v ktorom ste uviazli. Nájdite v sebe odvahu prekročiť tento tieň a vydať sa za svetlom. Otvorte náruč života zmene a pozvite ju k sebe. Snáď Vaša tvár po čase rozkvitne úsmevom a radosťou. Niekedy postačí odvaha.
