Rád spomínam na jeden podarený deň, kedy nás, odcestovaných vysokoškolákov, navštívili odvekí kamaráti z domova. Ľudia, ktorí neštudovali, ale osud ich na životnej ceste zafúkol za prácou. Ľahkosť študentského bytia v ten deň ovlažila aj ich. Zašli sme na tekutý chlieb, porozprávali sa, zaspomínali, zasmiali sa a hladení slnečnými lúčmi sme sa vybrali do školy. Keďže títo naši známi boli pracanti, rozhodli sme sa, že sa s nimi vyberieme na nejakú vysokoškolskú prednášku. Prednášky sú predsa prístupné pre každého. Volili sme preto fakultu, ktorá nám bola najbližšie – ekonomickú. Vôbec nevadilo, že nikto z nás tam neštudoval, vôbec nevadilo ani to, že nikto z nás nemal páru o tom, čo je to napríklad makroekonomika či Bayesov vzorec. Každý však mal páru o tom, čo je to úsmev či radosť a ukojenie túžby po nich.
Cestou do tejto univerzitnej inštitúcie sme prechádzali parkom, kde sme si nazbierali gaštanov. Boli nádherné, dozreté a lesknúce sa – presne ako tie, ktoré sme zbierali v detstve, sediac na strome nad novinovým stánkom a vkladajúc si ich do „štrinfľoviek“ pod nohavicami. Jeden z kamarátov, ktorý bol našim hosťom a ktorého nikto v tomto študentskom okolí nepoznal, sa rozhodol, že z gaštanov spraví prostriedok na „rozúsmevnenie“ ľudí. Zastavil akúsi slečnu, zdvorilo sa jej pozdravil a so slovami „toto je pre teba“ jej do rúk vložil lesknúci sa hnedý gaštan. Nečakal na reakciu, nič sa nepýtal, nič nedodal – iba sa usmial a pokračoval v ceste. Dievčina sa zastavila, obzerajúc sa za zvláštnym človekom, ostala zarazená, avšak čoskoro sa jej celou tvárou rozlial úsmev. Pozorovali sme to s údivom.
Keďže to vypálilo skvele, kamarát v tom pokračoval idúc celou fakultou. Reakcie boli pozitívne – darovania úsmevu a gaštana prinášali úsmev, prekvapovali, miestami možno s nepochopením, ale vždy s pečiatkou úsmevu. Niektorí namyslenci či zadubenci jeho dar odmietli – on však pokračoval a rozdával ďalej, hľadal takých, ktorým to rozžiari tvár i vnútro. Dával niečo, čo bolo zadarmo a takisto dostával niečo, čo bolo zadarmo. Gaštan a úsmev za úsmev a dobrý pocit. Človek, ktorý tam vlastne nemal čo robiť – zjav, ktorý oživil niektorým celý deň.
Takéto dni mám v sebe uložené hlboko, takých ľudí ako on tiež. Obdivujem ho zato. Aké jednoduché je vniesť úsmev do života a rozžiariť zamyslenú či smutnú tvár. Ech, bodaj by takých bytostí bolo viac, bodaj by úsmev padal s takou ľahkosťou ako padajú na zem dozreté gaštany. Človek má vôkol seba i v sebe množstvo prostriedkov, ktoré by iným mohli rozliať na tvári i v duši úsmev. Nepotrebujeme hľadať dôvody na ten úsmev. Potrebujeme ho rozdávať. Čím viac úsmevu človek rozdáva, tým viac ho má, tým viac robí šťastným okolitý svet i ten svoj.
