V myšlienkach k nim často zablúdim. Sedia na ulici so zopnutými rukami, ležia v parku na lavičke, niektorí v tráve, cuckajú čúčo. Čas pre nich neznamená to, čo znamená pre bežných ľudí. Neponáhľajú sa, necielia, neuberajú sa – nemajú kam... Sú iba letiacim tieňom, tieňom človeka „nikoho“, pohybujúce sa schátrané telo, navonok bezduché. Sockári.
Takmer každý deň kráčam cez Tajovského park v Banskej Bystrici. Je to jedno z mála miest, kde sa tu stretnete s prírodou v meste, kde nájdete pokoj pre oddych, avšak je to aj jedno z vychytaných miest tých „bezduchých tieňov“. Stretávajú sa tu ako hokejisti na svojom zraze, trávia tam svoj „večný nečas“, požívajú tekuté jedlo a „zhovárajú“ sa ktovie o akých „zmysluplných“ veciach. Česť výnimkám, ktoré v týchto skupinkách akosi prestávam registrovať. Väčšina z nich je rovnaká, na jedno kopyto.
Štve ma, že po sebe zanechávajú keď už nič svojim životom, tak aspoň plastový neporiadok, znečisťujú park, detský kútik, odpudzujú bežných ľudí, ktorí si tam chcú zaisť zarelaxovať. Navyše, mnoho z nich Vás cez zakalený pohľad atakuje svojimi otravnými prosbami o „korunky“.
Nedávno ma „dojala“ veľkosť ich drzosti a primitívnosti, kedy vyletel jeden z tejto ničnerobiacej večne vysedávajúcej skupinky ľudí – okupovali práve dve lavičky v spomínanom parku a posilňovaní čarovným nápojom zo zelenej plastovej fľaše viedli „ďalekosiahle“ diskusie. Ten jedinec vybehol, trošku ho zakolísalo, ale svoj pohyb dokázal ukorigovať a dať sa do akej takej ľudskej podoby. Vyšiel s prosbou o pár mincí pre deti z onkologického oddelenia, že pracuje pre UNICEF, na ruke sa mu vypínala páska tejto organizácie s logom UNICEF (pravdepodobne si ju nejakým spôsobom privlastnil od teenegerov vyberajúcich peniaze pre UNICEF, ktorých je teraz v uliciach tiež požehnane). Zopäté ruky čakali, že do nich vpadne nejaký finančný obnos, ktorý vzápätí tento "dôveryhodný, čestný!" pracovník UNICEFU skvapalní. Po odmietnutí rozhodil rukami a napoly pohoršene dodal: „Veď je to na dobro veci!“
Snažím sa ich svojím názorom a postojom nediskriminovať, avšak oni samotní ma svojím konaním motivujú k opaku. Za to, že sú tam kde sú, neviním nikoho, ani spoločnosť, ani Boha, ani Macka Uška, ani ich samotných, aj keď mnohí z nich si za to môžu sami, mnoho z nich sa odovzdá do beznádejnej bezvýchodiskovosti a pattovej situácie... ja to len komentujem, nie je mi to jedno, no súcit sa zo mňa pri ich neadekvátnom konaní vytráca.
