Obrovské pole plné rozkvitnutých slnečníc. Všetky tie slnečnicové hlávky sa súdržne otáčali k ich modle. Bola to nádhera pozorovať túto prírodnú spolupatričnosť. Pripomínalo mi to masu ľudí, ktorá upína pohľad na niečo vznešené, na niečo pre nich podstatné. Ako trebárs veriaci na svojho kňaza, ako plachí prváci na učiteľku, ako diváci v kine na premiére Titanicu. Síce ešte v podvečer toho dňa sa na oblohu priplietli mraky a v noci začalo pršať, ten obraz slnečníc svietil vo mne jasne a živo.
Kolískou človeka je príroda. Z nej ľudia povstali, od nej sa učili a v mnohom ich inšpirovala. Príroda neustále predstavuje fenoménom, od ktorého je hriechom sa odpútať. Nejeden z nás dokáže nekonečný čas fungovať aj bez nej, no vznešenosť života kotví určite aj v spojitosti s lonom, v ktorom sa okrem iného rodia aj slnečnice. Presne ako ony majú svoje slnko, ku ktorému sa otáčajú, takisto máme svoje slnko aj my v našom vnútri. Ide o svetlo, ktoré v sebe nesie lásku, ľudskosť, dobro. A presne ako slnečnice hľadajú slnko, ku ktorému sa utiekajú, presne tak by sme mohli aj my ľudia hľadať to vnútorné slnko a snažiť sa čerpať práve z neho. Vidieť v ňom energiu, svetlo, lásku, život.
Rovnako ako sa dá žiť bez prírody, dá sa žiť aj bez lásky či ľudskosti a ich rozdávania. Aký je to však potom svet? Takisto ako sa slnečnica svojim názvom spája so slnkom, takisto aj ľudstvo je späté s ľudskosťou. Želám si, aby sme svoj pohľad každý deň upierali na to svoje vnútorné slnko – hľadali v ňom lásku, ľudskosť, dobro a šírili ich ďalej. Želám si viac úsmevu medzi ľuďmi. Pre lepší a krajší svet...
