Slnečné lúče, ktoré sa predrali cez škáru v závese, ti šteklia oči a volajú ťa von z postele. Vstaneš, vychutnáš si slnko a už sa tešíš na nadchádzajúci deň, v ktorom sa stretneš s priateľmi. – Slnko, oči, priatelia, nový deň, postavenie sa na vlastné nohy – to všetko sú okolnosti, ktoré zväčša vnímame ako samozrejmosti. O to viac sme „vyoraní“, keď nadíde nemilé prekvapenie a čo-to z tej samozrejmosti sa nám náhle stratí ako peniaze zo štátnej pokladnice. Ľudia umrú, prídeme o zrak či o nohy, poprípade nasledujúci deň už nebude samozrejmým, možno už nepríde vôbec.
Život je ako tečúca rieka, mnohé odplaví a nikdy viac nevráti, pričom tečie ďalej, bez povšimnutia, neraz chladná a čosi žblnkajúca. Niekto si túto rieku necháva pretekať pomedzi prsty, iný ju zašpiní všemožným odpadom a ktosi sa ňou necháva unášať, pričom si všíma všetku krásu navôkol, snaží sa pochopiť tomu, čo mu tá rieka cez svoj žblnkot našepkáva a napokon sa naučí smerovať jej tok tou správnou cestou.
Spomeňme si na pád dvojičiek. Po chodbe sa tam ponáhľal trebárs akýsi finančník, ktorý si práve vzal dovolenku, aby si vyriešil veci, ktoré mu dlhé obdobie viazli na bode mŕtveho zdochnutého bodu a on sa im vyhýbal ako niektorí politici pravde. Tešil sa na to, ako večer dorazí domov, zmieri sa so ženou, divoko sa pomilujú a napokon zavolá aj otcovi, s ktorým si nerozumel roky. Zavolá mu, všetko si vysvetlia a on tak dosiahne životný krok. Nestihol to.
Smrť je blúdiaca vdova, ktorej sa mnohí vyhýbajú, obchádzajú ju ako povznesený človek chudobného z ulice a neradi sa o nej rozprávajú. Boja sa jej. Rovnako ako má takmer každá vec svoj začiatok i život je limitovaný. Pretrhnutie finálnej pásky pozemského života sprevádza smrť. Je zväčša nevítaným hosťom, ktorý si za vás s radosťou vypíše pozvánku a odpoveď dáva okamžite. Nikoho sa nepýta, nikoho neľutuje, je nepodplatiteľná, výnimky a upozornenia dáva len výnimočne.
Možno sa ti zdá, že rieka tvojho života je v plnom prúde, krásne rozbehnutá. Ani by ťa nenapadlo, že zajtra prameň nadobro vyschne. Práve preto je dobré vnímať smrť ako živý výkričník, ako zdvihnutý prst nad limitom, ktorý má život každého z nás. Mnohé dni totiž premrháme, mnoho šancí strácame, mnohé odkladáme – všetko s dodatkom, že to napravíme neskôr.
Pamätám si ako môj starý otec ležal na smrteľnej posteli a ja som aj kvôli pracovným povinnostiam už prísť nestihol. Bude ma to mrzieť do konca života. Do konca života mi bude v duši blikať aj dotyk smrti, ku ktorej som bol blízko pri mojej autonehode. Beriem to ako životný výkričník, aby som každý deň vnímal ako šancu, ako niečo, čo nie je samozrejmé.
Ráno, keď sa prebúdzam, i večer, keď zaspávam, pokorne ďakujem Bohu za každý deň, ktorý som mal tú česť prežiť. Viem, že čas, ktorý tečie ako tá rieka, tento môj čas, má svoj limit. Preto tečiem s ňou, vychutnávajúc si aj tie najmenšie okamihy krásy života, premýšľajúc nad všetkým i nepodstatným a vstupujúc do mojich dní s vedomím, že ich mám žiť a nie len prežívať. To isté prajem aj vám, priatelia.
"Tí, čo o smrti nerozmýšľajú, sú hlúpi. Alebo nie sú živí." (A.Ginsberg)
