Kam speje svet, môžeme vidieť maximálne v odhadoch, predpokladoch či predpovediach, ktoré ale vôbec nenesú záruku dôveryhodnosti a nezaručia nám predpokladaný výsledok. Čo bude ležať na tácke, ktorú nám prinesie budúcnosť, nevie s istotou nikto. Dnes som sa našiel v momente, kedy som uvažoval (so štipkou pesimizmu), z periférie ľudí, ktorí s túžbou po láske duševne zbankrotovali a neveria v ňu. Síce v takej pozícii zatiaľ nie som, ale pravidelne mi životné more vyplaví priateľov, ktorých viera v lásku vysychá. Cez toto myšlienkové blúdenie som sa dostal až k predstave budúcnosti, ktorá lásku predstavovala už iba ako cudzie slovíčko vyskytujúce sa v slovníku cudzích slov, na obrazoch, v piesňach a výnimočne ako chránený kvet aj voľne žijúcu v ľudskej džungli. Brrr, dúfam, že sa tak nestane.
Často sa nám totiž láska spája so sklamaním. Čoraz viac pribúda rozvodov, dôvodov na rozchod, príčin na smútok a súbežne s tým počet sklamaných a „neveriacich“. Je to ako keď sa dieťa stretne s bezcitným človekom, ktorý ho bude naťahovať s cukríkom, ktorý napokon zje on sám a nikdy mu ho nedá. Pochopiteľne sa toto dieťa sklame a už ďalšiemu človeku veriť nebude. Tak je to aj v láske: niekto nás sklame, ten ďalší tiež a následne akosi vyprchá chuť púšťať sa do podobnej hry. (aj keď foriem lásky je celá rada, teraz som sa zameral na tú najčastejšie skloňovanú, na tú, ktorá spôsobuje najčastejšie sklamania – na partnerskú)
Čo robiť? Najmä v tých prípadoch, kedy si ľudia lásku už radšej odinštalovali zo života a ostala pre nich len bolestnou spomienkou neuskutočnenej túžby životného víťazstva. Čo v takýchto „stratených“ prípadoch? Títo a im podobní „neveriaci“ sú už jednou nohou v spomínanej budúcnosti, kde je láska len vzácnym a zriedkavým exemplárom. Čo im povedať, aby v tú skutočnú lásku ešte naďalej verili a dali jej ďalší a ďalší pokus? Čo so srdcom, ktorého jazvy už z neho robia zdeformovaný pôvod?
Láska sa často synonymicky spája so slovom Boh ako dve totožné veci. Všimnite si, že práve tieto dva fenomény sú pre mnohých ľudí niečím, čo nikdy neexistovalo a v ich svete ani nebude, niečím, čo prehlasujú za nezmysel, za šialenstvo. Nejeden umelec podotkol, že práve tá ľudská šialenosť je to výnimočné, to krásne, čo nás odlišuje od ostatných, čo z nášho života robí niečo výnimočné.
Nestrácajte preto nádej...určite ju nenechajte umrieť, aj keď sa Vaše srdce bude podobať rokmi používanej nástenke – dopichané, dokaličené, zjazvené. Čas hojí rany a viera v nádej nás robí silnejšími. Vždy sa oplatí pozbierať, pozliepať svoje sily a raz to opäť skúsiť. Byť šialený, lietať a stať sa bláznom lásky.
Možno raz...rozkvitnú aj básne a na oblohe sa vytvorí súhvezdie srdca, úsmevu a anjelských znamení.
