Časy rešpektu učiteľov už akosi zašli, zapadli ako včerajšie slnko. Súčasný stav, nielen v školstve, mi pripadá ako supermarket. Keď na to máte, kúpite si, čo len chcete. „Zákazník, náš pán!“ Žiak podobne.
V úvode spomínaná názorná ukážka pochádza spred pätnástich rokov, kedy som ešte okupoval lavice základnej školy. Ak sme nepočúvali či nedávali pozor, učitelia nás to veľmi ľahko naučili. Ručne a stručne. Z pohľadu dnešnej doby je to síce vnímané ako rôzne fyzické útoky a podobné dokonale zaobalené argumenty proti učiteľom, lenže teraz, s odstupom času, s posunom doby do iných hraníc, pri porovnávaní, hodnotím ohľadom vzájomnej úcty kladne skôr minulosť. Vždy sa hovorilo, že učiteľ má byť druhým rodičom. Ešte pred pár rokmi to platilo, dnes sa na tej vete môžeme zasmiať ako na dobrom žarte od Milana Lasicu.
Učiť je svojim spôsobom umenie. Vychovať z človeka Človeka tiež. Je mi smiešne, až na zaplakanie, keď si pomyslím, akí ľudia dnes opúšťajú vysoké školy s magisterskou nálepkou učiteľa pred svojim menom. Mnohí z nich nemajú vzťah nielen k výchove a učeniu, ale mnohí ani k ľuďom samotným. Postačí však titul a ono sa to už nejako uhrá... A takto je to vlastne vo všetkých oblastiach spoločnosti. Odborníkom sa stáva ktokoľvek, kto „pro forma“ získa patričný podklad i doklad, napríklad spomínaný vysokoškolský titul.
Potom avšak, nielen v regionálnych novinách, natrafíte na stránky, ktoré sú posiate činmi ľudí, u ktorých asi kedysi zlyhala výchova a tak zlyhávajú aj oni teraz. Syn zabil starkú pre pár mincí, ďalší podpálil brata z nenávisti, ten podrezal hentoho strýka za akési spory, dcéra zabodla kuchynský nôž do otca, mládežníci zneuctili sochu národného buditeľa atď.
Niečo mi tu chýba. Školy sú, učitelia učia, žiaci chodia do školy, žiaci sa „učia“. Porovnajte však žiakov minulosti a súčasnosti. Spýtajte sa najmä starých učiteľov, ktorí to vedia porovnať. Najčastejšie odpovede, ktoré počúvam, sú typu: „nedá sa ich udržať, sú ako divé zvieratá!“
O čom budú tie nadchádzajúce generácie, keď drzosť a neuznávanie autorít porastie týmto tempom? Aká bude dôvera ľudí? Čo vyrastie z tých, ktorých výchova obišla?
Myslím, že by sa mohla venovať zvýšená pozornosť práve výchove k ľudskosti a znížiť pozornosť poznatkom, ktoré im v živote zväčša potrebné nebudú. Niektoré rodiny totiž zlyhávajú už v samotnom základe, rodičia nie sú schopní byť oporou pre dieťa, preto je tu ešte nádejou fenomén zvaný učiteľ. No táto nádej môže vzápätí skapať, pokiaľ daný učiteľ nie je schopný podať zodpovedný výkon alebo je inak limitovaný (platom, štátom, rodičmi žiakov či školským plánom).
Ak ste čítali nejaké diela slovenských klasikov, možno ste si všimli, že učitelia boli kedysi váženým členom spoločnosti. Ctili si ich nielen rodičia a okolie, ale aj samotní žiaci. Dokázali preto podať aj zodpovedný výkon. Dnes aj pri nadľudskej snahe sa učiteľ neraz dostáva do pozície verejného šaša. Nečudo, že chuť vychovávať od srdca sa stráca, nahrádza ju chuť vychovávať kvôli práci a potrebnému zárobku.
Tento článok je len tieňovým výkrikom do davu, je len ďalšou hodenou skalkou na hladine mora, zvaného spoločnosť. Avšak každá skalka vytvorí na hladine šíriace sa kruhy, niekedy malinké, niekedy tie väčšie.
„Ľud potrebuje chlieb a výchovu.“ (Georges Danton)
