„Hlavnou úlohou televíznych novín je ľudom prinášať informácie (správy) o rozbitých autách, autobusoch, hubách (t.j. ústach, nie o hríboch), o blbých rečiach a o vraždení. Správy sú zo sveta, z domova, ale i z krčiem a parlamentu.“ To je vtipná definícia (z) pochybnej (to neznamená chybnej) internetovej Necyklopédie. Posúďte sami, či je ďaleko od reality! Trebárs ohľadom komerčných (tých najsledovanejších) televíznych novín. Nedávno som si spravil neplánovanú „testovačku“.
Moderátor hneď v úvode zahlásil, že majú pre divákov správy, o ktorých by mali vedieť. Práve som si v objatí ticha čítal v izbe encyklopédiu (Univerzum). Zvuk sa po úvodnej znelke televíznych novín zvykne vo väčšine domácností zosilniť, takže náhle doliehal zreteľne aj ku mne. Tak si reku vypočujem, o čo ako tvrdohlavý ignorant televíznych novín vlastne každodenne prichádzam. Prvé dve informácie mali tragický ráz. Skvelý úvod, že? (Priam motivačný!) Nasledovala rada ôsmych správ, z ktorých len jediná mala pozitívny (viac však neutrálny) šat. Potom som to vzdal a dvere na izbe privrel. Žiadna správa, o ktorej by som mal vedieť alebo ktorá by mi priniesla aspoň úsmev (-ten klenot pier-) sa nekonala. Možno si nejaké „pozitívky“ a „rozúsmevníky“ nechali do druhej polovice, možno až na záver relácie. Prevažovali katastrofy, prepadnutia, ublíženie, škandál či podobne ladené „pikošky“. Viem, súčasného diváka zaujíma práve čosi také – „hrozné“ a šokujúce (aj v dávnych dobách platilo pre úspešné zaujatie heslo „Šokuj meštiaka!“). Navonok si divák vydýchne, že práve jeho to obišlo. I keď (!) do jeho „podsvetia podvedomia“ sa (bez jeho vedomia) vkráda neistota.
Vždy keď navštívim starú mamu vo večerných hodinách, nájdem ju pri sledovaní televíznych novín. Keď tak pozerá na tie katastrofy, často nestíha dovzdychať a dobožekovať nad jedným a už prichádza ďalší úder. A potom ďalší a ďalší. Tu lúpež, tam vražda, tragická nehoda, nešťastie... Nečudo, že v nej a v jej podobných ľuďoch vzrastá neistota, rozmáha sa strach, nedôvera. Starý dobrý pápež Ján Pavol II. pred pár rokmi vyhlásil, že časy istôt sú už nenávratne preč. Mal pravdu. A práve niektoré médiá (Pozor, nie všetky!) túto neistotu v ľuďoch svojimi správami upevňujú. Viem, bez toho by im klesla sledovanosť.
Úspešný človek z biznispoľa a motivátor Ivo Toman nabáda ľudí k tomu, aby televízne noviny nesledovali. Keď si spočítajú hodiny, ktoré takto ročne zabijú, vyjde im nemalé číslo. Ak by ušetrený čas skúsili venovať niečomu inému, môžu svoj život obohatiť. Poprípade existuje množstvo iných aktivít (aj relaxačných), ktoré robia život krajším, no a nevnášajú doň ani štipku negatívneho. Veď každá podstatná správa, ak žijeme medzi ľuďmi, sa k nám tak či onak dostane.
Je jasné, že nie každý súhlasne prikývne.
„Spoločensko-komunikačné prostriedky sa môžu veľmi pričiniť o jednotu medzi ľuďmi.“ (Ján Pavol II.)
