My sami si nevyberáme to, kde sa narodíme, komu sa narodíme a s akým potenciálom sa narodíme. Či budeme mať taký a či onaký nos alebo pehy, talent alebo rôzne vlohy, či vyrastieme v chudobe alebo v prepychu, v Amerike či v Uzbekistane, ako jedináčik alebo s dvanástimi súrodencami. Búriť sa proti tomu nemá zmysel. Buď to prijmeme alebo sa budeme voči tejto „osudovosti“ nezmyselne hnevať. Čo je však pozitívne, je to, že v určitom čase už vieme do svojho osudu zasiahnuť a ovplyvniť ho. Takisto ako sa dá regulovať tok rieky, tak je možná cieľavedomá regulácia nášho života.
Mojou obľúbenou činnosťou je okrem iných pozorovanie kolobehu života a ľudí v ňom. Potajomky strkám nos do súkromia mnohých, sledujem ich správanie, uvažujem nad ich konaním, nad tým, komu a kde sa narodili, čo robia, ako to robia – uvažujem nad ich životom vôbec. Často porovnávam.
Určite sa nejeden z vás aspoň raz v živote stratil v túžbe narodiť sa úplne inak. Ktosi by menil prostredie, iný rodičov, ďalší vzhľad a ďalší úplne všetko. Všimol som si však, že ak sa človek aj narodil do výbornej rodiny, vo výbornom prostredí, s vyhliadkami výbornej budúcnosti – nemusí to byť zárukou výborného životného výkonu. Naopak, koľko významných osobností vyrástlo z úplnej chudoby, z nefunkčných rodín, z dna spoločnosti. Vincent van Gogh prežil celý život v chudobe, predal len jeden obraz a zomrel ako neznámy človek. Dnes sú jeho diela dostupné za závratné sumy. Podobne aj ďalší velikáni. Poznám množstvo priateľov, ktorí majú pevné základy po každej stránke, skvelé vlohy po inteligentných rodičoch, majú predpoklady byť úspešnými, no absolútne sa nečinia. Poznám však aj opačne situovaných, na ktorých badám, že vedia svoj život vybičovať na maximum, pozdvihnúť ho a ceniť si aj najmenšiu drobnosť, ktorej sa im dostáva. Vedia svoju rieku regulovať správnym smerom.
V okruhu mojich najbližších priateľov mám aj takých, ktorí sa mi v určitom životnom okamihu priznali, že život ich nebaví, že v ňom nenachádzajú zmysel a podliehajú melancholickým náladám. Paradoxne to boli ľudia z harmonických rodín, finančne zabezpečení, s vysokým inteligenčným potenciálom, s množstvom času na to, aby zo svojho života vytvorili niečo krásne.
Občas si aj ja pomyslím, že ten a ten môj priateľ nemusel nikdy pracovať, mohol si kedykoľvek užívať svoj čas podľa svojich predstáv, zatiaľ čo ja som zarezával kdesi v špinavej práci dvanásť hodín v dni. Občas som uvažoval nad tým, aké by to bolo vyrastať v rodine toho a toho známeho, kde žiari harmónia a všetkého je dostatok. Pravdaže neraz sa pozerám aj na opačný pól – vždy je tu niekto, kto sa má horšie ako ty. Zisťujem, že je to presne ako s tou literárnou postavou. Zbytočné je ľutovať sa, snívať o tom, čo nemáš, lamentovať nad tým, kam si bol vsadený, komu si sa narodil, na koho sa pozeráš v zrkadle a čoho sa ti nikdy nedostalo. Umenie života spočíva v tom, aby si dokázal prijať to, čo ti dané bolo a s holými rukami zo svojho života vytvoril čo najkrajšie dielo. Často práve menej je viac!
