Mnohí ľudia (najmä nežné pohlavie) má tendenciu vyťahovania zrkadla každých pár minút, predovšetkým v situáciách zvýšeného výskytu opačného pohlavia. Fyzický výzor je dnes neraz vysoko nad ten vnútorný, je „in“. Radšej si kozmetikujeme telo, než dušu. Viete, prečo sa oplatí vsadiť na fyzický vzhľad? Lebo do vnútra Vám neuvidí nikto. Teda možno že ste bezočivá, bezcitlivá a dementná beštia, ale Váš výzor Vás pasuje na popredné priečky sledovanosti, keď vykročíte frekventovanou ulicou (muži aj ženy). Až pri hlbšom pohľade a prieniku do Vášho vnútra sa predostiera holá pravda a tu „múdrejší ustúpi“, v tomto zmysle – zuteká. Súčasná doba si však často vystačí s tým „fyzickým prienikom“ (sex), keďže stúpa počet „plytkých“ ľudí, ktorých akési hlbšie nezmysly (ako láska, duša, zmysel života) nezaujímajú.
Už pradedo filozofie, ujo Platón, zdôrazňoval, že základným prvkom bytia človeka je duša, nie telo. Takisto o pár storočí starý známy Augustinus podotkol, že človek je najvyššou duchovnou bytosťou a najvyššou bytosťou tvorstva. V podstate by sme mali načúvať teda viac hlasu, ktorý vychádza zvnútra tela. To vnútorné klopkanie tam bude vždy, u niekoho hlasné, u iných takmer podprahové.
Ako je to teda dnes ohľadom „peelingu“ duše? Skôr sa vrháme do činností, kde naplno ukojíme potreby tela (adrenalín, zábava, orgazmus a iné lakôtky), pričom potreby duše sa u mnohých dostali do mŕtveho stavu. Je pravdou, že potreby tela nie sú na zahodenie, avšak nemali by sme ignorovať ani tie duševné. Všetko s mierou. U mnohých ľudí sa ale duša stala už len hluchonemým objektom, pripútaným na zabudnuté lôžko. Dnešné detiská a mládež poväčšine nepoznajú iný druh záujmu ako sú diskotéky, rôzne alkoholické akcie, primitívne činnosti, ktoré človeka absolútne nepozdvihnú zo stavu šedej priemernosti všednosti bytia. Mnohí dospelí sú na tom rovnako.
Latinský výraz cultura pôvodne označoval pestovanie. Cicero slovo použil vo filozofii, ktorú chápal ako cultura animi, kultúrou ducha. V prioritnom jednoduchom výklade si teda kultúru môžeme vysvetliť ako pestovanie ducha. Človek pre odlíšenie od zvierat a naplnenie podstaty svojho bytia musí „obrábať“ a pestovať nielen svoje telo, ale práve duchovné vnútro, ktorého potreby sa mu stávajú prostriedkom k naplneniu zmyslu jeho života.
Vnútorné zrkadielko je u nás mnohých už tak zaprášené, že v ňom nevidíme ani náznak nejakej tej duše. Na druhej strane, to svetské zrkadlo nútime, aby nám niekoľkokrát denne ukázalo náš obraz. Možno až staroba, kedy krása tela ustúpi, u mnohých poodkryje pravý zmysel života a vtedy nejeden človek pochopí, aké krásne sú možnosti „ukájania“ duše.
Prameňom radostí tela sú veci svetské a často všedné, avšak najhlbší dotyk s naplnením zmyslu života pocíti človek až po vyslyšaní volania jeho vnútra.
