„Chybou tela sa duša nezohaví, ale krásou ducha sa zdobí aj telo.“ (SENECA) Častý úsmev a smiech dokonca veľmi pozitívne ovplyvňujú telo po fyzickej aj psychickej stránke.
Nedávno sa mi kamarátka sťažovala, ako na ňu neoprávnene vyletela predavačka v supermarkete – nevšimla si nálepku na kupovanom ovocí, a tak sa na ňu doslova vyrútila. Následne zistila, že nálepka tam síce je, len ona ju prehliadla. Namiesto ospravedlnenia sa predavačka ešte rozčúlila, keď si dotyčná vypýtala ďalšiu igelitku na nákup, hoci igelitky nie sú hradené z vrecka predavačky.
Podobne som nedávno pozoroval hádku staršej panej s vodičom autobusu. Aj v tomto prípade pre maličkosť. Takéto drobné nedorozumenia sa dajú vyriešiť aj pokojným tónom a svet môže byť hneď krajší. Viem, trošku naivná veta pre súčasnosť, ale skúsme sa nad tým zamyslieť.
Dnes ráno som na chvíľku unikol pred našim „dokonalým“ svetom do kostola. Kázeň miestneho kňaza sa týkala ochrnutosti duše.
Predstavte si fyzicky ochrnutého človeka, napríklad s chorými nohami – potrebuje pomoc, aby mohol kráčať. Niektorí ochrnutí potrebujú menšiu, iní väčšiu pomoc. Je mi jasné, že mnohým ľuďom je to ľahostajné, pretože sa nevedia vcítiť do položenia ochrnutých. Neraz si to uvedomia až vtedy, keď ich samých osud donúti niesť takýto kríž na vlastnom chrbte.
Podobne, ako s fyzickou ochrnutosťou, je to aj s dušou človeka. Medzi nami sa pohybuje nejeden človek, ktorý je ochrnutý v duši. Nevie vám pri pohľade do očí opätovať úsmev, pretože si naň nevie nájsť dôvod. Ak by si však upratal v sebe, snáď by pochopil, že by sa nemal trápiť, napínať si zbytočne nervy či znepokojovať sa kvôli mnohým veciam, ktoré mu zato nestoja. Preto tak, ako ochrnutý človek na vozíku potrebuje pomoc, tak aj títo ľudia, ktorí v sebe a na sebe nenosia úsmev, tiež potrebujú pomoc – menšie vysvetlenie, srdečné slovo, snáď štipku lásky, úsmevu. Tí, ktorí ho viete dávať ako samozrejmosť, mohli by ste tomuto umeniu učiť aj ostatných. Dnes by sa to zišlo ako soľ v známej rozprávke.
Mrzí ma, že okolitý svet je neraz trochu pochmúrny, aj keď by takým byť nemusel. Je to, ako keď viete, že človek vedľa vás je skvelý umelec, ale namiesto využívania svojho talentu len stagnuje a upadá. Tak je to s úsmevom – talent dávať ho máme takmer všetci, využívame ho však? Úsmev je ako okamžitá smska, pričom vidíte jej doručenie a za nič neplatíte.
„Deň, keď som sa nezasmial, pokladám za stratený.“ (Aristofanes)
