Azda poznáte momenty, kedy sa ocitáte v samote a pohladením týchto stavov sa Vám stáva práve zvierací miláčik. Neraz sú náhradou za ľudí, za lásku či akousi náplasťou na bolesť. Zvieratá majú podľa starej slovanskej viery dušu aj ducha, i keď nie na takom vývojom stupni ako človek. Občas, keď pozeráme do očí takému psovi či mačke, badáme v tom pohľade čosi ľudské.
Práve teraz, keď zbíjam tieto slová, prišiel ku mne môj obľúbený kamarát zo zvieracej ríše. Michal. Ladne vyskočil na stôl a usalašil sa predo mnou. Akoby šípil, že reč bude aj o ňom. Mišo je mojou srdcovkou spomedzi zvierat môjho života. Pravdaže mnoho zverín je zosobnených aj v priateľoch, ale držme sa podstaty.
Neraz sa v noci prebudím na to, že Michal sa prinavrátil z potuliek po nočnej krajine a dáva mi bozk. Áno, môj veľký hrdzavý kocúr zvykne svoju náklonnosť prejavovať bozkom. Prikladá vtedy svoj nos k môjmu či k mojim perám. Robí to často. Kdesi som čítal, že človek sa kedysi učil mnohé aj od zvierat. Takýmto prejavom náklonnosti by sa určite mohol priučiť aj nejeden človek súčasnosti.
Mišo je inteligentný flegmatik. Vyžeruje z neho pokoj, ktorý v mojich dňoch neraz zachýba. Doma máme aj psa, avšak dovolím si tvrdiť, že ten svojou inteligenciou za Michalom ďaleko zaostáva. Keď sa Michal rozhodne ísť von, posadí sa k dverám a počká, kým si ho niekto všimne – poprípade, ak je noc, zaškrabe na dvere. My mu ich otvoríme, zídeme s ním dolu a otvoríme mu aj vchodové dvere, a on sa vyberie na potulky okolím. Nakoľko bývame v meste, v bytovke, ktorých je navôkol viac, Michal sa musí vždy zorientovať, aby vedel, kam sa vrátiť. Nikdy však nezlyhá a najpozdejšie ráno už čaká pred vchodom. Susedia ho poznajú – otvoria mu vchodové dvere, on vojde dnu, po schodoch príde rovno pred naše dvere, zaškrabe a my ho vpúšťame dovnútra. To je jeden príklad z odrazu jeho inteligencie. Michal sa stal plnohodnotným členom našej rodiny.
Zvieracieho kamoša mám aj v Banskej Bystrici, ktorá sa za posledné tri roky stala mojím druhým domovom. K Chujovi som prišiel trocha neplánovane. V práci ho nechal jeden kolega, ktorý ho zadarmo ponúkal komukoľvek. Bolo mi ho tam ľúto, keďže uzavretý priestor a nepretržitá prevádzka znamenali pre vtáča pomalú smrť. Nemalo ani meno. Keď ho dotyčný chcel osloviť, nazval ho Chujom. Ostalo mu to teda, pričom ja ho nazývam Chujíkom(v dobrom, nie v tom hanlivom význame). Ide o andulku žlto-zlatistého sfarbenia. Nakoľko v Bystrici bývam v blízkosti veľkého parku, vtáčika vykladám neraz von, kde sa môže dovrávať so svojimi kolegami.
Život s Chujíkom, podobne ako s Michalom, je mi určite krajší než bez nich. Síce mi neodpovedajú slovom, neraz postačí, že jednoducho sú. Neviem, či zvieratá dušu skutočne majú, netuším, čo sídli v ich vnútri – určite však dokážu vyplniť prázdny priestor života či svojou prítomnosťou pohladiť nejednu životnú chvíľu.
