Život človeka sa skutočne podobá akejsi plavbe morom, nie len v tom podnapitom putovaní, ale aj v triezvej realite. Niekedy je hladina tohto mora rozbúrená a my nevieme kde je sever, kde sú naše hodnoty, kde sme my. Inokedy je to more krásne pokojné a naša životná púť je vtedy bezstarostná ako detské vypľúvanie cumľa na špinavú zem. Každopádne, naša plavba životom nám prináša aj mnohé zastavenia, mnohých nových ľudí a nové príhody. Na mnohé z týchto si človek po rokoch už ani nespomenie, nahradí ich množstvom silnejších spomienok, najmä takých, ktoré vryli do nášho vnútra hlboké čiary, či už smutné alebo tie krajšie, veselé. Pre mňa sa jednou z týchto vecí stala a stále stáva „Márnica“.
Práve som úspešne zavŕšil druhý rok na vysokej škole. Počas týchto dvoch rokov som svoju riť pravidelne ukladal spať v „Márnici“.
Toto ubytko mi vybavil Čimo (Milan Vrábeľ), jeden z týpkov, s ktorými som prežil väčšinovú časť môjho života(jedna ulica, základka, gympeľ, výška). Viezol nás kamarát Ruso (Peťo Rusnák), už vyštudovaný vychovávateľ s dobrým srdcom tiež bývajúci na Márnici, ktorý nám cestou rozprával o podmienkach, ktoré by sme mali dodržiavať, keď sa ubytujeme. Načrtol slušné správanie a katolíckeho ducha.
Vonkajší svet už dávno zaobalila tma a keď sme vystúpili pred „Márnicou“, prvé čo mi v tomto podivnom prostredí udrelo do očí bola zvonica, taká klasická akú máte v kláštoroch či podobných miestach, za ňou v ďalekej záhradke veľký kríž a neďaleko tohto vysokými stromami obkolesená soška Panny Márie vsunutá do kameňa(viď foto dole). Nestíhal som chápať... Predo mnou stála stará budova L-kového rozpoloženia. Keď sme zostupovali na jej prízemie, lepšie povedané podzemie, keďže do polovice je vsadené do zeme, Čimo ma s vážnosťou v tvári podpichol pripomienkou, že každé ráno tu bude vstávanie o šiestej skrz modlenia. Nevedel som, že sranduje... to prostredie ma úplne dostalo. Povedal som si, čo už, nemám kam ísť, vysokoškolský intrák som nedostal, vydržím nech už je akokoľvek.
Toto všetko bol avšak len prvý večer resp. prvé dni. To čo nasledovalo po zabývaní, po príchode ostatných chalanov, po príchode zverí, to všetko už s kostolným poriadkom absolútne nesúviselo. „Márnica“ začala do našich životov písať svoje prvé strany, začal sa študentský život.
Pojem Márnica presiahol hranice tejto budovy a ako bežný výraz sa postupne ustálil nie len medzi podnájomníkmi tohto živého ubytka, ale v ich rodinách, medzi blízkymi či už kamarátmi alebo niektorými spolužiakmi resp.ľuďmi, ktorí mali tú česť :) stráviť na Márnici nejakú tú noc. Márnica sa stala fenoménom v našich životoch.
Názov Márnica vznikol najprv ako prirovnanie. Vedeli sme, že budova bola kedysi za vojny akousi malou nemocnicou. Preto sme spodné priestory, kde sme začali bývať, prirovnávali k Márnici. Neskôr sme sa dozvedeli, že v budove bola skutočná márnica, na rovnakej úrovni prízemia resp.podzemia ako sme bývali my, avšak v inej časti budovy, nie pri nás. Posledné roky má budova charakter rehoľnej s tým, že určité izby sú prenajímané zväčša študentom.
V pokračovaniach vám priblížim najužšie zloženie Márnica boys a niektoré z tých zverstiev, ktoré sa dajú zverejniť. Píšem to najmä pre tých, ktorým sa naša Márnica vryla do života a vedia o čom točím... :oD
:
