Mám rád cesty vlakom. Od detskej železničky v Čermeli cez jazdy Pendolinom na trati Praha - Košice až po nemecké ICE vlaky brázdiace terén rýchlosťou 300 km/h.
Mám rád cesty vlakom. Odmalička. Už ako dieťa som sníval o jazde po Transsibírskej magistrále až do Vladivostoku. Fascinovala ma predstava cesty bájnym Orient Expressom či príbehy o budovaní železničnej trate naprieč Severnou Amerikou. Možno aj preto som sa prekúsal siahodlhým dielom Ayn Randovej s relatívnou ľahkosťou.
Mám rád cesty vlakom. Rád sledujem, ako sa okolo mňa mihá krajina. Milujem, keď trať beží súbežne s Váhom, keď sa na brale na druhom brehu týči Strečno alebo na scénu majestátne vstúpia mocné Tatry. Sú to krásne pohľady — častokrát jedinečné, aké sa vám nenaskytnú z auta ani z lietadla.
Mám rád cesty vlakom. Aj zajtra ma jedna čaká: Na stanici si kúpim bezkofeinové latte a vytiahnem knižku, ktorú snáď počas viac než štvorhodinovej cesty dočítam. (V zálohe už predsa čakajú ďalšie.) Keď vystúpim v Bratislave, zase raz skonštatujem, že by s tou budovou už mali konečne niečo robiť.
Áno, cesty vlakom mám rád. Ale zajtra sa nechystám putovať domov len pre potešenie z jazdy. Pôjdem tam, lebo je aj niečo, čo mám radšej než cestovanie vlakom — Slovensko.
