Jožko sa narodil do dobrej rodiny: Jeho rodičia sa riadili heslom “Nehas, čo ťa nepáli”, čo im zaručilo prístup ku všetkým blahám socializmu — modernému bytu s umakartovým jadrom, autu, na ktoré si vyčkali dvojročný poradovník, ekonomickej stabilite bez výnimočného pracovného nasadenia, ba i dovolenkám v spriatelených krajinách Východného bloku.
Aj samotný Jožko na tom nebol zle: Po skončení základnej školy išiel študovať na priemyslovku, z ktorej neskôr nastúpil na vysokoškolské štúdium, aby tak naplnil rodičovskú ambíciu mať doma inžiniera. Nebol to úplne jeho sen, ale keďže sa od svojich rodičov naučil riadiť sa heslom “Nehas, čo ťa nepáli”, školu pekne doštudoval a čakal na pokyn, čo ďalej.
Čo však čert nechcel, pokyn neprišiel. Necelý polrok pred Jožkovými promóciami totiž väčšina jeho spolužiakov vyšla do ulíc a ich hlasy priviedli na scénu nový režim, v ktorom už nič nebolo isté. Práca na ministerstve, ktorú otec Jožkovi pôvodne vybavil, padla spolu s režimom. Zrazu boli potrebné skúsenosti a referencie, a to bol u Jožka nedostatkový tovar, podobne ako chuť pracovať.
Príležitosť sa naskytla až po mesiacoch hľadania, keď sa Jožkova mama dozvedela, že zať jej dobrej kamarátky zakladá novú politickú stranu a hľadá niekoho na pozíciu osobného asistenta. Nasledovali telefonáty, pozvánka na večeru, na prípravu ktorej si Jožkova mama vybrala deň pracovného voľna, a napokon úspešný pohovor. Od ďalšieho týždňa už Jožko veselo kráčal v bielej košeli a s aktovkou po dedovi v ústrety vlastnému šťastiu.
Jožko sa skutočne mal z čoho tešiť. Strane, do ktorej nastúpil, sa darilo. Rástli preferencie aj členská základňa a keďže Jožko už na prvý pohľad ničím nevynikal (a i naďalej sa riadil heslom “Nehas, čo ťa nepáli”), postupne sa prepracoval do popredia pri tlačových konferenciách a tvorbe rôznych vizuálnych materiálov, ktorými chcela strana presvedčiť svojich voličov, že je stranou obyčajných ľudí.
Ľudia si Jožka veľmi obľúbili. Veľa toho nenahovoril — veď vlastnými názormi takmer nedisponoval —, zato sa však dokázal prekrásne usmievať a odhaľovať atraktívne jamky v lícach. K tomu prišli rôzne školenia o etikete či vystupovaní na verejnosti a výmena tuctovej garderóby za obleky šité na mieru — a nový idol národa bol na svete.
V tej chvíli sa zrodil plán — nie v Jožkovej hlave, ale v hlave Tvorcu, ktorý túžil po ešte väčšej moci: Vytvoriť stranu druhú, ktorá sa voči jeho strane naoko vymedzí, a tak pozbiera hlasy umiernenejšej časti politického spektra. A kto by bol lepším kandidátom na jej vodcu než “človek milión”?
Plán zafungoval: Pri najbližších voľbách zožala “Jožkova” strana vynikajúci úspech, keď sa zaradila hneď na tretie miesto. Tvorca si spokojne pomädlil ruky. Sadli na to ako muchy na lep! A to ani netušia…
Jožko oslávil životný úspech v kruhu rodiny. Mama celý víkend varila a vypekala, otec so všetkými známymi pripíjal na synov úspech. Prišli aj súrodenci, bratranci, sesternice, tety a ujovia i kŕdle synovcov a neterí. Keď sa všetci najedli a napili do sýtosti, zacengal zvonček. “Jožko, môžem na slovíčko?” ozval sa z chodby známy hlas. “Vieš, blížia sa nám tie prezidentské voľby…”
Onedlho sa už Jožkova tvár usmievala na ľudí z bilbordov po celej krajine.
