Homosexualita, transrodovosť, tetovanie, jóga. To je len zopár príkladov toho, s čím majú kresťania problém. Minimálne tí, ktorých hlas rezonuje najviac v médiách alebo na sociálnych sieťach.
Vymedzovanie sa voči hriechu, resp. hriešnemu životu, je pochopiteľné. Čo však možno pochopiť omnoho ťažšie je, prečo sa predstavitelia mnohých kresťanských cirkví a spoločenstiev fixujú na tieto konkrétne témy, keď sa im prakticky sami núkajú omnoho vážnejšie.
Totiž, z pohľadu kresťanstva — v celej jeho pestrosti — nájdeme rôzne názory na všetky uvedené témy: Tetovanie je, minimálne častou kresťanskej populácie, vnímané ako spôsob sebavyjadrenia; jóga ako jedna z mnohých foriem cvičenia. Rovnako existujú kresťanské spoločenstvá, ktoré vítajú páry rovnakého pohlavia a transrodových ľudí.
Na druhej strane, neexistuje cirkev, ktorej učenie by schvaľovalo útlak bezmocných, nespravodlivé konanie, nečestnosť, korupciu či nenávisť voči svojim blížnym. Snaha o nápravu týchto spoločenských ziel je totiž základom kresťanského učenia a jednou z podstát evanjelia.
Týmto by som preto chcel zástupcov cirkví, ako aj “bežných” kresťanov, vyzvať k jednému: Bojujme proti tomu, čo tento svet reálne rozvracia: závisť, zloba, útlak a predovšetkým arogancia moci, ktorá sa stavia nad druhých ľudí i Boha samotného.
Život je príliš krátky na to, aby sme riešili iné veci.
