Nie som politik, nie som ani ekonóm, ale vidím, počúvam, hodnotím, cítim a viem. Môj šiesty zmysel mi práve v tomto momente našepkáva, že sa mám a musím vyjadriť. Poslúcham ho a transformujem svoje city, názory a postoje do slov tak jednoducho, ako mi to ide. Chcela by som v tieto dni vysloviť jediné prianie.....(to budé dlhá a rozvitá veta) – hm-pôvodne som dávala tomuto prianiu atribút, že „SKROMNÉ“..uf...typická Slovenka...len skromné priania - a potom mi prišlo z toho PRÍŠERNE ZLE. Aká hlúposť! Dosť bolo skromných prianí! Hlavu hore! Demagógiu potláčania našej identity, našej krásnej a ušľachtilej podstaty, ktorá pretrvávala celé stáročia, treba zastaviť.
Ešte stále verím, že sa môžu veci pohnúť správnym smerom. Nedá sa predsa donekonečna šliapať po základných ľudských hodnotách. My, Slováci, sme múdry a pracovitý národ a sme veľmi trpezliví - na tomto stavali aj vládne garnitúry. Skromnosti a ohýbania chrbtov už bolo dosť! Prišiel čas, kedy treba múdrosť a húževnatosť Slováka použiť ako investíciu aj pre jeho vlastný prospech a nie pre prospech tých, ktorí donekonečna využívajú jeho schopnosti a trpezlivosť. To je v moci každého z nás. A tým nemyslím ani zďaleka len prospech hmotný. Sú duševné hodnoty – ideály a sny a treba sa za nimi pohnúť. Treba otvoriť nové dimenzie – priestor pre možnosti rastu po stránke nielen ekonomickej ale aj po stránke ľudskej. Je jasné, že sme devastovaní handicapom postsocializmu, ktorého konzekvencie boli absolútne a zaťažkavajúco prenesené do rámca našej každodennej, dlhoročnej existencie a evokovali v nás pocit „lost generation“. Lenže tie časy sú už fakt a vážne dávno za nami. Aj keď sú dodnes živnou pôdou demagógie, ktorá kedysi oprávnene hovorila o uťahovaní opaskov, no dnes úplne neoprávnene hučí do nás o „nejakej“ pomoci v ťažkých časoch. Sú to presne tí, čo kričia, že pomáhajú nám a pritom nás cez túto absurdnú a prihlúplu propagandu VYUŽÍVAJÚ a ochudobňujú, čím vlastne jednoducho „pomáhajú“ sebe. I keď v konečnom dôsledku; im pomoci niet a napokon sa v svojej úbohosti zamotajú tak, že jedného dňa už nenájdu cestu späť...alebo lepšie povedané cestu žiadnu. Lenže to je ich problém, problém jednotlivcov, ktorí rozhodovali donekonečna o nás. Je načase, aby sme VÁŽNE o sebe rozhodovali my, sami. Je načase, aby konečne nastal zlom! Jasné je, že to vôbec nie je jednoduché. Upratať ten šialený neporiadok. Toľko napáchaného zla a skrivodlivosti sa len tak ľahko odčiniť nedá...ale predsa, stále je šanca poupratovať ten chaos.
Veľmi si želám – ja pre seba osobne - aby som tu, v srdci našej krásnej Európy, mohla byť konečne šťastná a hrdá nielen na seba, kam som sa vďaka tvrdej práci posunula, ale na každého z nás a tým NÁS myslím fenomén tejto krajiny-fenomén večne trpiaceho, večne súhlasujúceho, večne neprostestujúceho, skoro submisívneho človeka, ktorý pracuje, snaží sa a čaká, že raz to musí prísť bez zamatových či krvavých revolúcií. Záleží na nás – len na nás. Preto hovorme, píšme, žiadajme a protestujme...nestačí veriť a dúfať...
