Precestované už niečo veru mám a preto som odhodil rasistický predsudok Európana a prestal sa báť. Ulice plné špiny a dotieravých psov naháňajú strach. Ten je neopodstatnený hovorím si, iná krajina, iná spoločnosť, ja tu nemám čo robiť, som turista. Ťažšie bolo vstrebať strach z chlapcov na terénnych motorkách smerom do mesta Tarapoto v samotnom centre Peru. Tí nás veru s revolvermi zastavili a pýtali si finančnú spoluúčasť na udržiavanie ciest, že vraj peniaze idú na školy, deti a cesty. Ale kdeže, aj 20 centov v prepočte na euro im vyčarilo úsmev na tvári. Zložili zbrane a mohli sme pokračovať. Len na úseku 200 km sme mali 6 moderných zbojníkov a 4 policajné kontroly. Navyše, v tejto krajine plnej zrážok som sa modlil, aby nezačalo až priveľmi pršať. Prepad cesty je normálna vec až na to, že musíte čakať aj 5h kým príde bager a prerazí cestu naokolo cez hustý porast. Ktovie kto platí cestné služby.
Huaraz je hlavné mesto v tejto hornatej lokalite. Z každého mesta ide ohromná energia. Rozmočené cesty, hluk, trúbenie, chaos a v meste sem tam beloch. Tu
si všetci žijú svoj
nedotknutý vidiecky život. Zdravý úsmev z miestnych tvárí mi dáva pocit, že som ďalej od konzumnej európskej spoločnosti. V domácnostiach sa ešte stále chová dobytok, pestuje sa ryža, pšenica a taktiež asi 55 druhov kukurice. Pripadal som si ako 50 rokov späť z rozprávania mojej starej mamy hlavne pri prechode cez drobné dedinky. Po výstupe na Huayna Potosí ( Bolívia, 6088 m) som sa pozeral na masívny vrch Huascaran vo výške vyše 6700 m, ktorý dominantne zdobí mieste pohoria. Malebný kraj, samé kravičky, dobytok a krásna flóra na miestnych lúkach zdobí prostredie. Predsa je tu menej turistov, nemá to tu kto zničiť. Pod vrchom Huascaran krásne ženy s chutnými zadkami, krásnou tvárou a bez mejkapu ma ťahajú pohľadom. A to všetko dokázali bez fitness centra. Po španielsky som nevedel a taktiež po anglicky je to v tomto kraji ťažšie na nadviazanie komunikácie. Sem tam nejaké rifle, inak Miss premávajúce sa v teplákoch. Popri nich s mačetou v ruke na motorkách deti, dospelí, ale i starci, ktorí si nesú ovocie alebo zeleninu z miestnych lesných zdrojov.
V hlave som porovnával dynamickú, ambicióznu a musím napísať umelú Európu, teda náš domov s niečím iným. Nemôžem si pomôcť, ale tu som našiel pokoj, energiu, inšpiráciu, úsmev a prirodzenosť. Len cesta sem od pobrežia bola veľmi nepríjemná a ťažká. Hlavne cez tunel v dĺžke 500 m, rozmočený, tmavý, s diaľkovými svetlami proti idúcich kamiónov a plných dier. V európskych podmienkach takáto stavba absolútne neakceptovateľná.
Marek Bachratý
