Mala ju rada aj mladá Haranir-shiel, ktorá len nedávno dosiahla dôstojnícku hodnosť. Mladá hyparchonka nechala padať zafírové vlasy do tváre a fialové oči upierala na osobu za pultom. Tá sa nenechala vyviesť z miery a jasne ukázala, že čistenie čajníka po predchádzajúcom zákazníkovi má prednosť. Vyšší démoni chovali v úcte osvedčené postupy a pri dobrom čaji to platilo dvojnásobne.
Konečne sa sklo lesklo a svetlo na ňom rozohralo iskrivú hru. Dôstojníčka si napravila ceremoniálnu dýku so zdobenou rúčkou za opaskom a čakala, kým bude oslovená. Bežná slušnosť.
„Dnes niečo špeciálne?“ starena prehovorila, ako keď sa krčí pergamen.
„No, myslela som, že by ste ma mohli niečím prekvapiť.“
Štrbavý chrup poskytol groteskný úsmev: „Iste, v taký výnimočný deň, všetko sa mení, však?“
Zafírová potlačila nutkanie tasiť a vytvoriť v hrdle obsluhy tri dodatočné diery. Desilo ju, ako mala obchodníčka s čajom o všetkom prehľad a zároveň pohŕdala jej odhodlaním, ktoré ju tak otvorene urážalo. Zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla.
Napriek očakávaniu sa pergamenový hlas ozval jemne a upokojujúco: „Bude vám vyhovovať Kanatsi? Jeho strieborné lístky z východných provincií za morom rozprestrú krásnu ovocnú chuť, ktorá prejde do trpkého intermezza, aby sa rozplynulo vo finále ružovej esencie.“
„Áno, ak budete taká láskavá,“ odvetila, rozptýlená výkladom o čare pripravovaného osvieženia.
Oheň pod kotlíkom sa rozhorel a Haranir-shiel pochopila, prečo si ju miestni nedajú. Kým ostatní šarlatáni brali čaje pochybnej kvality rovno špinavými paprčami, striebrovlasá žena naberala rubínovou lyžičkou strieborné guľôčky s precíznosťou vojenského génia. Navyše, namiesto lúhovania čaj varila a ona, ako dcéra kniežaťa etha-Leerisa si na dobrý nápoj potrpela. Konečne bol hotový a pred ňou sa v obsidiánovom poháriku objavila červená tekutina.
„Tak teda, Kanatsi,“
Starena prijala hyparchonkin úsmev a pokývala hlavou. Čaj bol neskutočný, prekonával všetko, čo doteraz pila. A tak si nevšimla, že téma sa pomaličky zmenila.
„Kam sa zberáte?“ ďalšia kanvička postupovala proces očisty, „Predpokladám, že Hventari.“
„Áno, ríša si potrebuje vybaviť staré spory s Ralhirským kniežatstvom, tie ľudské pliagy...“
Zarazene si uvedomila, že uráža tú najlepšiu znalkyňu čajov pod slnkom. Tá jej výčitky svedomia len odbila rukou.
„To je v poriadku, nemôžeme za to, ani vy, ani ja.“
Haranir-shiel sa snažila vnímať chuť čaju a áno, tie ruže prišli včas, avšak príliš neskoro, aby upokojili vydesenú mladú veliteľku.
„Odkiaľ viete o meste Hventari?“
„Bude to dve strieborné,“ sprisahanecký úsmev uzavrel rozhovor pri čaji.
Haranir-shiel teda poďakovala, zaplatila a vyšla von z čajovne. Vonku mrholilo a jar ukazovala svoje krásy s prehnanou okázalosťou. Avšak nemohla si ich vychutnať, zrazu sa cítila previnilo pri myšlienke, že má vydať rozkaz na zabíjanie ľudí.
-1-
Hventari ležalo na severnej hranici ríše a jar sa dostávala k vláde len lenivo. Jej jednotka zostavená zo stodvadsať bojovníkov a bojovníčiek už bola na mieste a trpezlivo očakávala, kým sa k ním pripojí ich novo menovaná dôstojníčka.
Podľa zvyklostí vojsko táborilo mimo hradieb asi míľu západne. Potlačila nutkanie zamieriť do mesta a trochu si vyhodiť z kopýtka a radšej šla rovno čeliť opovrhnutiu skúsených harcovníkov, ktorí len čakajú, kým sa po nej zvezú. Spoznala štandardy oranžového polmesiaca v čiernom poli. Áno, jej jednotka. Ilkarské čepele.
Posledných pár krokov skoro prebehla a pred stanom lenivo oddychovala dvojica strážcov. Driemali pred prázdnym stanom a dôstojnícke brnenie už zo zvyku ignorovali.
„Ehm, ehm,“ odkašľala si naštvane.
Stráž na ňu hodila namosúrený pohľad a adresovala tichú výčitku, že ju niekto ruší zo zaslúženého spánku. Poznala ten pohľad. Slúžil som tu už vtedy, keď ty si ešte spala v perinke.
„Nezvyknete pozdraviť veliacu dôstojníčku?“ pohodlie strážcov ukážkovo prehliadala a jej hlas bodal, ako do biela rozžeravené železo.
Očividne zasiahla správne miesto, pretože démon v brnení z obsidiánových plátov doplneným krúžkami z rubínov sa postavil a Haranir-shiel prevyšoval o hlavu.
„Ilkarské čepele nemajú veliaceho dôstojníka,“ protokol nechal plynúť dostratena, „sme banda vyvrheľov, ktorú umiestnili k Hventari, aby ju nemali na očiach. My nemáme veliteľa a nikdy mať nebudeme!“
Sústredila všetky svoje sily a trpezlivo s mrazom v hlase odvetila: „Tak na to zabudnite, strážny, odteraz som ja vašou alfou a omegou. Volám sa Haranir-shiel etha-Leerisa a ilkarský prápor ma odteraz počúva na slovo. Moje listiny všetko dosvedčia.“
Okázalo pred ním rozprestrela pergamen a všimla si, že aj ostatní jeho spolubojovníci sa schádzajú, aby videli, kto im narúša zabehnutý rád odvrhnutej jednotky, ktorá nemá povinnosti.
Vysoký démon sa pokúsil zachovať si tvár a vyprskol: „To ste museli niekoho riadne vytočiť, že vás tu poslali, slečna Shiel.“ Vedela, že hodnosť vynechal schválne. „Dala ste snáď nejakému remeselníkovi?“ V žilách jej už vrela krv. „Alebo dokonca ľudskému mužovi?!“
Triumfálne sa zaškeril na okolostojacich a to sa mu stalo osudným. Zdobená rúčka opustila pošvu v rýchlej šmuhe a udrela odvážlivca do spánku. Ten zachroptel, ale to už utŕžil ďalšiu ranu, ktorá mierila na to isté miesto. Napriahla k tretej rane, to však už začula prosebné skučanie a svoj hnev rýchlo skrotila.
Fialovými očami blčala po ostatných a ukázala na insígnie na svojom brnení: „Toto je odznak hyparchonky. Môžete sa tu naparovať, koľko len chcete, ale to vaše postavenie nezlepší. Ak budete so mnou a moje rozkazy budú plnené, odídeme na lepšie miesto. Ale ak nie...“
Ukázala na zmláteného strážcu, ktorému z boku hlavy prýštili jemné pramienky energie. Krvácal, ale bolo to nutné.
„Dopadnete ako on a to rukou ľudí,“ hlas sa jej zlomil a ticho dodala, „máme voči ríši povinnosti.“
Jedna démonka pokľakla a sklonila hlavu. Haranir-shiel jej udelila slovo.
„Stotníčka Keriel-thial, počúvame na slovo.“
„Počúvame na slovo,“ ozvalo sa zborovo a ďalší z jednotky si kľakali pred mladou šľachtičnou.
Spokojne sa usmiala. Modré vlasy mala premočené a kvapky zo studeného mrholenia len podtrhovali ich zafírový odlesk. Vedela, že ich uznanie je zatiaľ len formálne, ale to sa zmení, až nechajú Hventari ďaleko za sebou.
Pretože démoni mali silný zmysel pre spravodlivosť a ľudia zo susedných kniežatstiev si dovolili príliš. A oni vyrazia, aby ich strestali. Áno, budú zabíjať ľudí. Mimovoľne potlačila spomienky na terkanskú čajovňu.
-2-
Dorazili na okraj lesa. Stromy ukrývali jednotku vyšších démonov pred poludňajším slnkom. Fialovými očami sledovala horizont, avšak dedina bola ponorená do svojho pokoja a po vojenských jednotkách nikde ani stopy. Pokynula ostatným, aby sa pripravili. Od lesa ich kryla vysoká tráva, takže ak budú jednať presne a rýchlo, kým sa stihne zburcovať poplach, budú už dávno za hranicou.
Postrehla pohyb pred nimi a tasila úzku šabľu. Obsidiánové ostrie sa temne zalesklo. Teraz však jeho smäd po krvi nebol ukojený, pretože z porastu sa vynorili dvaja zvedovia v brneniach s oranžovým polmesiacom. Kývla, aby podali hlásenie.
„Všetko čisté.“
„Zaútočíme večer!“
