Vieme však s istotou odpovedať na otázku: čo je to autor? Videli sme, že je to pojem, ktorý zasahuje súčasne do viacerých disciplín. V prvom pláne sa nám teda ponúka určitá možnosť zvládnuť jeho definíciu encyklopedicky, tak, že ju vyabstrahujeme zo súpisu toho, čo podľa jednotlivých disciplín autor je. Pokúsme sa vytvoriť takúto definíciu.
Podľa nej by bol autor tvorca umeleckého alebo vedeckého diela určeného príjemcovi. Táto definícia však nie je úplná, pretože autor je zároveň aj súčasťou kontextu diela, čo znamená, že jeho osobný život, zážitky, vedomosti a poznatky sú vo vzťahu k tomu, čo tvorí. Okrem toho je autor historicky, priestorovo a spoločensky podmienený a je zrejmé, že táto podmienenosť sa tiež premieta do diela. Z hľadiska literárnej histórie sa dá každý autor zaradiť do určitej skupiny alebo literárneho hnutia, napriek tomu sa prejavuje vo svojom diele ako individualita. Z hľadiska práva môže byť autorom iba fyzická osoba, aj keď táto osoba nemusí mať spôsobilosť na právne úkony. Z dejín vedy poznáme aj autorov objavov, patentov či návrhov. Zoznam toho, čím autor je, by bolo možné ďalej predlžovať, je však zrejmé, že aj po akokoľvek vyčerpávajúcom súpise, by sme vyabstrahovali akurát to, že autor je pôvodca. Pôvodca niečoho, čo vo väčšine prípadov nazývame dielo. Tu sa však začínajú problémy.
Vieme s istotou povedať, čo je to dielo? Vieme len, že autor sa rodí a uskutočňuje skrze dielo, pretože bez diela niet autora. A tak sa na prvý pohľad zdá, že nie je nič ľahšie, než označiť určitý súbor textov menom. Avšak aj táto homogénna funkcia autorovho mena sa vzhľadom k dielu ukazuje byť problematická, vo svetle otázky, čo je dielo? Všetko to, čo autor napísal? Nie len jeho knihy, ale aj knihy nedokončené, fragmenty, náčrty budúcich textov, poznámky, ktoré si zapísal na okraj, preškrtnuté vety? Máme k dielu automaticky priradiť aj to, čo autor podpísal pseudonymom a všetko, čo sa našlo v jeho pozostalosti? Vidíme, že dielo nie je samozrejmá jednotka a celok, ktorý toto slovo označuje bude pravdepodobne rovnako problematický ako individualita autora.
Dielo má naviac samostatnú, od autora nezávislú existenciu. Po zverejnení už nie je vyjadrením autora, jeho schopností a myšlienok, ale stáva dielom, ktoré nadobúda hodnotu v porovnaní s inými dielami. Je považované za originálne potiaľ, pokiaľ sa iným dielam nepodobá a pochopené, na základe toho, nakoľko je odrazom iných diel. Výstižne ho charakterizuje Michel Foucault na príklade knihy z Archeológie vedenia: „hranice knihy nikdy nie sú jasne rozlíšené: okrem titulu, prvého riadku a poslednej bodky, mimo svojej vnútornej konfigurácie a svojej autonómnej formy je kniha zapustená v systéme odkazov k iným knihám, iným textom, iným vetám: je uzlom v rámci siete." (Foucault, Michel: Archeologie vědění. Praha: Herrmann & synové 2002, s. 38-39)
Vidíme, že v úvahách o autorovi dochádza k jeho zmiznutiu. Toto zmiznutie je dôsledkom smrti autora. Smrť autora zastáva kľúčové miesto vo filozofických a literárno-kritických skúmaniach. Filozofia a literárna kritika, poučené jazykovedou, si uvedomili, že obraz literatúry, s akým sa bežne stretávame sa nekompromisne centralizuje na autora, jeho osobu, vkus, vášne a históriu. Výsledkom tohto uvažovania bolo, že sa začal vykladať život autorov, ako postáv a vznikla tak jedna zo základných kategórii kritiky, kategória „človek - dielo". Smrť autora, ktorú ohlásil Roland Barthes je namierená práve proti tejto kategórii, ktorá sa najvýraznejšie prejavovala v úsudkoch ako: Baudelairovo dielo, to je prehra osoby Baudelaira, dielo Van Gogha, to je jeho bláznovstvo a Čajkovského dielo, to je jeho zvrátenosť.
Pri úvahách o autorovej smrti si Barthes vypomáha modernou lingvistikou: „reč pozná svoj subjekt, nie svoju osobu a tento subjekt, inak prázdny mimo vypovedania, ktoré ho definuje, je dostatočný na udržanie reči, teda na jej vyčerpanie." (Barthes, Roland: Smrť autora. In: PROFIL súčasného umenia, číslo: 1-2/2001, s. 10) Ak v diele nie je žiadna osoba a ak sa v ňom nijaká osoba nevyslovuje, nemôžeme ani hľadať pôvod hlasu diela v osobe autora. Barthes však ide ešte ďalej, keď povie, že pôvodom hlasu, ktorý počujeme nie je písanie, ale čítanie. „Čitateľ je práve tým priestorom, kam sa bez toho, aby sa stratili, zapisujú všetky citácie, z ktorých je text vytvorený; čitateľ je človek bez histórie, bez biografie, bez psychológie; je iba tým niekým, kto na jednom mieste udržiava pohromade všetky stopy, ktoré konštituujú text." (Barthes, Roland: Smrť autora. In: PROFIL súčasného umenia, číslo: 1-2/2001, s. 15)
Výsledkom a nakoniec aj cieľom týchto úvah bolo, že literárna kritika zamerala svoju pozornosť na proces čítania. Zamyslime sa však nad tým, ako sa dôsledky tejto smrti prejavili na autorovi samom. Barthes v úvode svojho manifestu hovorí, že „písanie je deštrukciou akéhokoľvek hlasu, akéhokoľvek pôvodu. Písanie je to neutrum, tá rôznorodosť, táto šikmá plocha, kam uniká náš subjekt, čierno-biely priestor, kde sa stráca akákoľvek identita, počnúc práve identitou píšuceho tela." Povedali sme, že reč pozná svoj subjekt, no nie svoju osobu a práve z toho dôvodu je čitateľ ten, kto drží pohromade všetky stopy, ktoré vytvárajú text. Čo nás však oprávňuje na to, aby sme hovorili o zmiznutí píšuceho? Odpoveď nachádzame v samej štruktúre modernej literatúry.
Pre modernú literatúru je charakteristické určité zdvojenie, ktoré môžeme vidieť v tom, že literatúra opúšťa rozprávanie, aby vypovedala o sebe samej. Moderné dielo čitateľovi nekladie otázky o psychológii a charaktere osoby, ktorá ho vytvorila, ale otázky o možnostiach, zmysle a spôsobe samého písania. Vďaka týmto autoreferenčným postupom literatúra stále viac prekračuje svoje vlastné hranice a stáva sa určitým komentárom seba samej. Prechod literárnej reči do komentára, so sebou prináša dva následky. Prvým je, že sa literatúra rozvíja ako sieť, v ktorej je každý bod odlišný od všetkých ostatných a súčasne je od všetkých ostatných rovnako vzdialený, čo je následok, s ktorým sa vysporadúva teória literatúry. A druhý, že v autoreferenčnej výpovedi sa literatúra od seba samej vzďaľuje a prechádza tak do priestoru svojho vonkajšku. Subjekt (to čo píše a to o čom sa píše) sa v tomto vystupovaní zo seba mení na prázdnotu a to je následok, s ktorým sa vysporadúva filozofia.
Tomuto zmiznutiu hovoriaceho venoval Michel Foucault článok nazvaný Myslenie vonkajšku, ktorý sa začína slovami: „Grécka pravda sa kedysi otriasla pri tvrdení: klamem. Hovorím podrobuje skúške celú modernú literatúru." (Foucault, Michel: Myšlení vnějšku. Praha: Herrmann & synové 2003, s. 35) Zdá sa, že v hovorím nie je nijaký rozpor. Je tu subjekt a jeho činnosť, hovoriaci hovorí o tom, že hovorí. Povedali sme si, že v modernej literatúre, ktorá odmieta psychologizujúce postupy je takáto forma výpovede prechodom do prázdna. Subjekt v jazyku je iba gramatickým zvratom, miestom, kde sa nemôže uchytiť nijaká existencia. Jazyk totiž nie je prejavom niekoho, kto ho používa na vyjadrenie vlastných myšlienok, ale niečím, čo má svoju vlastnú, nezávislú existenciu. Jazyk totiž existuje aj keď ním nikto nehovorí. Povaha jazyka spočíva v tomto symbolickom charaktere, ktorým nás jazyk odkazuje do sféry znakov. Ale znak nikdy nie je tým, čo označuje, pretože vždy zohráva zastupiteľskú rolu: je tu namiesto niečoho alebo niekoho absentujúceho, inak povedané, keď je tu znak, tak tu nie je vec. Tvrdenie hovorím sa takto stáva popretím tvrdenia som a celý subjekt sa rozptyľuje v neutrálnom priestore slova, ako Barthes výstižne nazval písanie, tú šikmú plochu, kde sa stráca akákoľvek identita.
Teraz už vieme, že písanie odsúva autorovu existenciu do prázdna. Paradoxne práve v tomto labyrinte všetkých labyrintov dochádza k niečomu, k čomu nemôže dôjsť nikde inde. Na tomto mieste sa totiž z identity píšuceho ja, stáva fikcia.
„Nie som nič... som fikcia." Tieto slová napísal Álvaro de Campos, portugalský futuristický básnik, ktorý sa narodil v Távire 15. októbra 1890. Je vysoký, chudý a trochu sa hrbí. Nie je ani svetlý ani tmavý, je tak trochu typ portugalského Žida, vlasy však má hladké a učesané nabok. Nosí monokel. V Škótsku študoval námorné inžinierstvo. Počas prázdnin podnikol cestu na Východ, pri ktorej vznikla báseň Opiárium. Álvaro de Campos fyzicky nikdy nežil, ale je jedným z heteronymov Fernanda Pessou.
Uvedomme si, že heteronymy nie sú pseudonymami a že majú svoju vlastnú, jedinečnú existenciu, ktorá sa rodí práve v spomínanom prázdnom mieste, kam Barthes umiestňuje písanie. Heteronymy majú nie len svoje diela, ale aj životopisy a konkrétnu fyzickú podobu. Píšu knihy, publikujú v rôznych časopisoch básne a kritiky, niektorí z nich sa medzi sebou poznajú.
Tento prejav autora ako fikcie, vychádzajúci z absencie píšuceho „ja", nazval Pessoa heteronymiou, vynálezom iných autorov, rovnako fiktívnych a rovnako reálnych dvojníkov autora Fernanda Pessou. Vytváranie týchto autorov, však nebolo iba skúsenosťou opakovaného skúmania prázdnej identity píšuceho. Možnosť byť všetkým, znamená prežívať sám seba v stave dezintegrácie svojho ja, v stave, v ktorom dochádza k nachádzaniu nových podôb seba samého. V najbanálnejšom zmysle slova Pessoa takmer neexistoval a práve táto základná pochybnosť o existencii, sa nachádza v dielach väčšiny Pessoových heteronymov.
Vidíme, že tieto fiktívne podoby autora sa rodia v zvláštnom priestore písania, práve v tom priestore, ktorý sa vyznačuje jeho zmiznutím nie len ako osoby, ale aj zmiznutím jeho ja. Odtiaľ pochádza zmätok, ktorý ešte stále problém autora vyvoláva. Hľadáme autora a nachádzame nejednotné, roztrieštené texty jeho fiktívnych dvojníkov. Napriek tejto skúsenosti s absenciou píšuceho, ešte stále tento text, možno úplne omylom, podpisujem vlastným menom.
Tlačená verzia tejto eseje je v časopise Anthropos 16 - Fikcie pod titulom Ani svetlý ani tmavý.
