Pohybujem sa medzi Bratislavou, Krakovom a Prahou, pretože ma fascinuje hľadanie významu slova "stredoeurópanstvo". Vyštudoval som odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde si momentálne robím doktorát. Dva roky som študoval na Jagelonskej univerzite v Krakove a ďalšie dva na Karlovej univerzite v Prahe. Rád píšem o knihách a ešte radšej ich čítam. Najväčšiu radosť však mám zo svojej dcéry. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Spoločnosť, Recenzie, Semiotika a umenie, IT, Súkromné
Maurice Blanchot patrí nesporne k najenigmatickejším francúzskym mysliteľom dvadsiateho storočia. Písal veľa, preniknúť do jeho textov však vôbec nie je ľahké. Filozofické skúmanie považoval za tvorbu a tomu prispôsoboval aj jazyk, ktorý osciluje na hranici porozumenia. Jeho dielo patrí dodnes k tomu najoriginálnejšiemu, čo vo filozofii a v teórii literatúry môžeme nájsť.
"Západný akademický svet obchádza strašidlo, strašidlo karteziánskeho subjektu", píše Slavoj Žižek a v tejto vete, ktorá nie bez istej irónie odkazuje na Marxov Komunistický manifest, rozoznávame základné inšpirácie, špecifické pre celé jeho dielo. Psychoanalytik, sociológ, kritik totalitných režimov či fenoménov modernej kultúry, aj to sú prívlastky, ktoré sa najčastejšie spájajú s menom tohto najznámejšieho slovinského filozofa. V knihkupectvách sa práve objavil výber jeho esejí Podkova nade dveřmi.
Úlohou filozofie nie je vytvárať nové utópie, ale premýšľať o tom, ako udržať moc v medziach čestnosti, znie odkaz, ktorý nám zanechal jeden z najvýznamnejších filozofov 20. storočia Richard Rorty (1931-2007). Jeho kniha Filozofické orchidey (Kalligram 2006) je netradične obratným vyrovnávaním sa s tradičnými filozofickými problémami.
Mená ako Hans Kirchgasser, Jim Fenimore Stew, István Bács, Václav Sedláček či Ján Lipka, asi nikomu nič nehovoria. Napriek tomu sú títo autori zaradení do Papierového divadla, antológie súčasnej svetovej poviedky, antológie-románu, ktorý tvorí 38 poviedok spolu s biograficko-bibliografickými údajmi o ich autoroch z 38 krajín sveta. Všetkých spisovateľov a údaje o nich si vymyslel a všetkých 38 poviedok napísal Milorad Pavić.
"Verejná mienka, väčšinové myslenie, malomeštiacky konsenzus, hlas prirodzenosti, alebo sila predsudkov", aj takto charakterizoval bežné myslenie (common sense) Roland Barthes. Tieto predsudky, alebo falzifikáty pravdy ak chcete, vstupujú v rôznych podobách do každého diskurzu o literatúre. Aj čitateľ, ktorý nemá teoretické znalosti, hovorí o literatúre a nejakým spôsobom, hodnotí to, čo číta, alebo inak povedané, definuje určitý názor na literatúru. Každý kto vyslovuje vety typu "X je lepší autor ako Y.", má isté chápanie toho čo je "autor" ako aj poznatky o tom, čo je "dobrá literatúra".
Literatúra, ktorá zamieňa rolu čitateľa s autorom a zachováva si pritom všetky vlastnosti kvalitnej prózy, je vzácnym zdrojom silných čitateľských zážitkov. Práve do tejto skupiny patrí aj román Milorada Pavića Druhé telo.
