Milorad Pavić, nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru a súčasne najznámejší srbský autor, vytvoril dielo, ktorým prekonal konvenčné hranice rozprávania. Ako naznačuje titul, leitmotívom románu je podobenstvo o druhom tele. Aj keď téma vzkriesenia a druhého tela, môže na prvý pohľad pripomínať bestsellerovú tému v štýle Da Vinciho kód, treba si uvedomiť, že v prípade Pavića hovoríme o literatúre, ktorá je kvalitatívne na oveľa vyššej úrovni. V zhode s pavićovskou tradíciou nachádzame v texte rôzne variácie tejto témy, počínajúc od starovekých mýtov, či odkazov na zabudnuté knihy, až po originálne filozofické a náboženské koncepcie. Autor, ktorý hľadá odpoveď na otázku, či existuje po smrti druhé telo a aký život ho v tomto tele čaká, postupne privádza čitateľa k najrôznejším myšlienkovým paradoxom.
Ako je pri postmoderných románoch zvykom, aj Druhé telo je celok, ktorý sa skladá z viacerých fragmentov. Môžeme hovoriť aj o románoch v románe, alebo príbehoch v príbehu. Protagonistami dvoch ďalších veľkých príbehov obsiahnutých v texte sú mních Gavril Stefanović Venclović a srbský národný obrodenec Zacharia Orfelin. Prvý žil v 17. storočí v Szent Endre v Uhorsku, druhý v 18. storočí istý čas pobýval v Benátkach. Román, ktorý prebieha súčasne v troch časových a dejových rovinách, spája spoločná túžba jednotlivých protagonistov dozvedieť sa svoju budúcnosť. Dôležitú úlohu v hľadaní odpovede zohrávajú tri magické predmety, ktoré sprevádzajú čitateľa celým románom. Kamenný prsteň Etruskov, voda Bohorodičky z troch prameňov šťastia, lásky a zdravia a magická mantra. Práve tieto predmety sú kľúčom k tajomstvu druhého tela a zároveň zjednocujúcim princípom románu.
Rozprávačom románu napísaného v prvej osobe je mŕtvy spisovateľ, ktorý pripomína alter ego samého Milorada Pavića. Čiastočne autobiografické rozprávanie sa venuje posledným chvíľam spisovateľovho života, jeho vzťahu k milovanej žene, ale aj k desivým snom a obavám o ďalší osud svojho diela. Prevaha snového videnia sveta nad realistickým nie je zarážajúca, text knihy totiž vznikal v Belehrade počas jeho bombardovania vojskami NATO. Odtiaľ pravdepodobne pochádza aj pocit neustálej prítomnosti smrti, ktorý sa vinie celým románom. Rozprávač trpí nepomenovanou chorobu a môže umrieť v ktorúkoľvek hodinu. Je to stav, keď minulosť prevažuje nad budúcnosťou, keď si minulosť privlastňuje všetky radosti a víťazstvá, ale aj smútky a prehry nášho života. Spisovateľova minulosť však zostáva prítomná okrem spomienok aj v jeho knihách. Práve tie tvoria jeho druhé telo: „My sme po smrti tvoje druhé telo. My, tvoje knihy. Nijaké druhé telo po smrti nemáš, ani mať nebudeš. A čím viac ti život uniká a blíži sa ku koncu, tým viacej tvojich radostí, tvojej minulosti, tým viacej tvojich spomienok, na ktoré si zabudol, tým viacej tvojich stratených síl, tvojich bývalých lások a nenávistí jestvuje už navždy len v tvojich knihách, nás." Keďže druhé telo má svoj vlastný osud, nezávislý na tom či prvé telo ešte žije, obavy o osud svojho druhého tela vedú spisovateľa k hľadaniu možností spoznať jeho budúcnosť.
Pokus zinterpretovať symboly a ich rôznorodé vzťahy v Druhom tele je úloha, ktorá si vyžaduje priestor a čas na napísanie nového románu. Kniha nie je len líniou príbehu spisovateľa a jeho diela, ale aj príbehom spojenia muža a ženy, či dokonca príbehom slov a iných slov pekne zapletených do staronových legiend. Na jednom mieste Pavić hovorí, že jeho knihy sú ako švédske stoly, každý si z nich zoberie čo chce a odkiaľ chce. Môže nám prísť na myseľ otázka, kto vlastne vytvoril Druhé telo? Je jeho autor naozaj mŕtvy spisovateľ, alebo niekto, kto si práve počas čítania vytvára svoj vlastný príbeh a tým aspoň na čas svoje vlastné druhé telo?
Len máloktorej knihe sa podarí uchovať si tajomstvo a vysloviť pravdu zároveň. Román, vystavaný ako dom, so svojím vlastným priestorom a s pravidlami pohybu, má schopnosť minimálne na čas, ktorý v ňom strávime, ovplyvniť naše vnímanie vecí. Pravda románu, však nemôže obstáť v porovnaní s historickou pravdou sveta. A nakoniec o to ani nejde, pretože vo vnútri môžeme pravdivo prežiť aj ten najneuveriteľnejší príbeh, ktorý si prinášame späť do sveta ako tajomstvo.
