V literatúre existujú mestá, ktoré sa už dnes nedajú zažiť. Hľadať v dnešnom Dubline Joyceov Dublin, alebo v dnešnom Istanbule Pamukov Istanbul by bolo skoro také isté, ako hľadať Butorov Bleston, alebo Márquezove Macondo. Napriek tomu cítime, že v literárnom stvárnení Dublinu, či Istanbulu je prítomná vyššia miera „reality", než v textoch popisujúcich fiktívne, či neexistujúce mestá. Dôvodom tohto pocitu je špecifický charakter spomienky. Aj keď má každá spomienka individuálne a jedinečné črty, text o meste pôsobí tak, že organizuje spomienky pochádzajúce z pamäte spisovateľa a pripisuje im v menšej, či väčšej miere intersubjektívny charakter.
V prípade, že je text situovaný do existujúceho mesta, je zvyčajne možné sledovať líniu textu, teda opisovaný itinerár sa dá prejsť v skutočnom priestore. Môžeme nájsť dom, v ktorom býval autor, prejsť sa po uliciach a miestach, ktoré opisoval, alebo na ktoré rád chodil, pokúsiť sa zistiť totožnosť osôb, s ktorými sa stretával a ktoré ho mohli inšpirovať, alebo si pozrieť fotografie mesta z obdobia vzniku knihy. Sú to všetko vonkajšie podobnosti, ale okrem nich sa nachádza v texte mesta niečo, čo je vo vonkajšom svete neviditeľné, alebo to, čo v ňom absentuje. Je to jedinečný pocit, ktorý zažívame, keď zamieňame text fikcie, spomienky, alebo sna so životom. Často sa však stane, že prechádzame mestom a pocit, ktorý hľadáme, nám už mesto nedokáže sprostredkovať. Ako o tom na jednom mieste Hľadania strateného času píše Marcel Proust: „spomienka na určitý obraz je len clivotou za určitým okamihom; a domy, cesty, aleje sú, žiaľ, prchavé ako roky." Vtedy sa opäť vraciame k textu, aby sme v ňom našli mestá, ktoré si pamätáme. Preto čítame autorov, ako sú James Joyce, Marcel Proust alebo Orhan Pamuk, ktorí píšu tak, že je niekedy ťažké rozlíšiť opisované mesto od mesta skutočného, teda od mesta skutočného pre nás a môže to byť aj mesto stratené v čase.
Text, ktorý chce byť životom
Autorov, ktorí sa venujú popisu urbánneho priestoru, alebo na tento priestor úzko nadväzujú vo svojich textoch, spája snaha vyformovať za pomoci mesta jedinečný sled myšlienok. Umožňujú mestu vstup do štruktúry textu nie len na tematickej úrovni, ale aj v rovine naratívnych techník. Potom sa štruktúry mesta a textu čiastočne prekrývajú, čo vedie k narúšaniu zaužívaných pravidiel epickej výstavby diela, premiešaniu žánrov a vytváraniu jedinečnej experimentálnej formy, ktorá ako celok vyznieva veľmi kompaktne. Model mestskej štruktúry umožňuje jedinečné zachytenie života. Popritom nie je dôležité, či je táto zvláštna forma života zachytená v podobe niekoľkých simultánnych rozprávaní v štýlovo a žánrovo rôznorodom texte, alebo či ide o konfrontáciu textu s inými textami v jednom viac-menej homogénnom pásme rozprávania. Je však zrejmé, že uzavretá forma klasického textu už ďalej nedokáže kompetentne zobrazovať realitu.
Moderné mesto vytvorilo osobitnú formu kultúry tak, že sa otvorilo novému typu multikulturálnej spoločnosti a pestrosti života, ktorá sa pokúšala nájsť svoj náprotivok v umení. Literatúra vďaka tejto pestrosti zaznamenala posun rukopisu k novým spôsobom písania. Tak sa otvoril priestor pre hru s jazykom, žánrom a štýlom, ale aj pre hru s inými textami, so subjektom a pamäťou. Literatúra, ktorá do dvadsiateho storočia organizovala jednotlivé rukopisy, akoby čelila svojej najväčšej kríze. Z textu, tak ako z mesta, sa stáva otvorený priestor, kde sa okrem priestorovo-časových horizontov objavuje aj horizont intertextuality. Pred čitateľom sa potom črtá neľahká úloha zorientovať sa v depozitári mesta, v jeho mytológii, literatúre, publicistike či dokonca v mapách, kronikách a korešpondencii. Táto spleť rôznych rovín, ktoré vstupujú do rozprávania o meste, je niečo veľmi špecifické, čo vychádza zo samej podstaty mestského priestoru. Nepoznáme totiž iný priestor, ktorý by poskytoval toľko rôznorodosti v takej koncentrovanej podobe ako mesto. Umberto Eco v knihe Šesť prechádzok literárnymi lesmi hovorí, že život sa viac podobá Ulyssesovi ako Trom mušketierom, aj keď o živote uvažujeme radšej z hľadiska Troch mušketierov. Otvorené dielo, akým je spomínaný Joyceov Ulysses, je pokusom vyformovať text v podobe, akú mestu poskytuje sám život. Text plynulo prechádza od vnútorného monológu k dialógu, od románovej formy k dráme, od súvislých pasáží k fragmentom a zase opačne, aby ako celok vypovedal o jednom dni života Dublinu. Joyce na jednom mieste Ulyssesa hovorí, že „myslenie je myšlienka o myslení", avšak po prečítaní tejto knihy máme pocit, že to isté platí aj o meste, že mesto je v texte mesta. Pripomeňme si, že Joyce už v Dublinčanoch predstavil zaujímavý pokus zachytiť mesto. Knihu tvorí súbor na prvý pohľad vzájomne nesúvisiacich poviedok, ktoré spája iba to, že ich jednotliví protagonisti sú obyvatelia Dublinu. Aj tu si až po prečítaní knihy uvedomíme, že to, čo zobrazujú tieto poviedky, nie sú len príbehy, ale mesto Dublin, ktoré chcel Joyce zachytiť z pohľadu všetkých etáp ľudského života, od detstva, cez dospievanie, dospelosť, až po starobu a smrť. Tieto jednotlivé udalosti pritom čitateľ vníma cez ich javovú stránku, ktorá nehovorí viac než to, čomu má porozumieť.
Hľadanie seba samého
Spomenuli sme, že v literatúre existujú prípady, keď text umožňuje opätovne prežívať mesto stratené v čase. Zatiaľ čo u Joycea vystupuje do popredia performatívny aspekt písania, v textoch, ktoré pracujú s materiálom spomienok na mesto (ešte stále sa pohybujeme medzi obrazmi reálnych miest), cítime potrebu vymaniť sa z aktuálnosti a dostať sa do priestoru, kde sa text vzťahuje k iným textom a kde sa mesto otvára svojej vlastnej pamäti. Práve to je prípad knihy Orhana Pamuka Istanbul - spomienky na mesto. Línia osobných spomienok autora na mesto, v ktorom vyrástol, sa tu spája so spomienkami iných ľudí, ako aj so spomienkami na knihy, ktoré o tomto meste rozprávajú, čo je dôsledok dvoch typov otvorenosti. Otvorenosť, ktorá pôsobí na úrovni textu ho otvára smerom k čitateľovi a k iným textom, pretože román nielen predpokladá určité znalosti kontextu, ktorého je sám súčasťou, ale požaduje od čitateľa, aby pristúpil na hru reality, aby uznal text za skutočný. Druhý typ spočíva v otvorenosti mestského priestoru a súvisí s otvorenosťou mesta k vlastnej pamäti. Práve v tomto type autor nachádza podstatu spomienok na mesto. Mesto je okrem toho aj priestor, v ktorom sa utvárame, priestor, ktorý nás formuje a je naším životným priestorom, ale aj realitou, z ktorej niet úniku. Pamuk upozorňuje na cenu, ktorú za túto otvorenosť platíme: „Rovnako ako sa o svojom živote dozvedáme od iných ľudí, tak aj cudzím ľuďom dovoľujeme utvárať naše porozumenie mestu, v ktorom žijeme." Vstúpiť do vzťahu s textom mesta potom znamená vytvárať sa v priestore jeho rozšírenej pamäti. Túto nie nevinnú činnosť však autor nevykonáva preto, aby o svojom živote písal z pozície niekoho tretieho, ale aby lepšie porozumel vlastnej existencii. Text mesta umožňuje ešte raz prežiť život v priestore, ktorý sa nenávratne stratil a tým je zároveň cestou k porozumeniu sebe samému. Pre Pamuka je Istanbul, ponorený do svojej jedinečnej melanchólie (hüzün), podnetom, z ktorého sa zrodila túžba písať svoj druhý život. Práve hra subjektu v priestore pamäti mesta odhaľuje spôsob, ako nás mesto utvára v rovine subjektivity. Písanie spomienok na mesto sa stalo spôsobom, ktorým autor vytvára a súčasne zachováva svoju identitu.
Mesto, ktoré nemožno spoznať
Interakcia medzi štruktúrami skutočného mesta a textu reflektuje aj vedomie čitateľa, ktorému text o meste umožňuje nájsť za hranicami každodenného mesta iné mesto, ku ktorému sa vzťahujú jeho sny, spomienky či túžby. Táto ilúzia déjà vu spôsobená prelínaním priestoru textu a mesta zároveň vytvára nový druh skúsenosti s časom, ktorý sa literatúra pokúsila amplifikovať aj do priestoru fiktívneho mesta.
Michel Butor v románe Bludisko času situuje rozprávača na obdobie dvanástich mesiacov do neexistujúceho mesta Bleston. Aj toto mesto je postavené na intertextualite a tak ako iné imaginárne mestá, vytvára si svoj depozitár z vnútra. Do rozprávania tak nezasahujú cudzie texty, naopak, k prelínaniu priestorových a časových rovín dochádza iba vo vedomí rozprávača, ktorý sa snaží dopátrať identity mesta a identity vlastnej tak, že si píše denník. Priestor textu sa otvára piatim hlasom, ktoré sú prepojené s niekoľkými časovými rovinami. Prvý je hlas spomienky na udalosti, ktoré sa odohrali po príchode do mesta, takže sa vypovedá o udalostiach spred siedmich mesiacov. Druhý hlas je denník, v ktorom sa mieša prítomnosť s minulosťou. Tretím hlasom rozprávač odpovedá na otázku prečo píše a vracia sa späť k času, kedy začal písať. Štvrtý hlas si uvedomuje, že celá doterajšia práca mení jeho spomienky a preto ešte raz interpretuje vyrozprávané udalosti v chronologickom poradí a piatym hlasom sú vypovedané všetky hlasy naraz v opačnom slede. Zložitá časová štruktúra je pokusom zachytiť prenikanie priestoru do vedomia v jeho „trvaní". Práve trvanie sa najviac približuje k priestoru mesta, ktorého identita spočíva v tom, že akcentuje kontinuum medzi minulosťou a prítomnosťou. Tak ako mesto aj text je priestorom času, v ktorom splýva minulosť s prítomnosťou a v ktorom je depozitár spomienok neustále ohrozovaný zabudnutím. Otvorenosť potom znamená, že nič sa nekončí, nič sa neuzatvára: „každá vec, každý obraz nás odkazuje na iné obdobia, často ďaleké a zabudnuté, ktorých nahustenosť a vzdialenosť sa už nemerajú týždňami či mesiacmi, lež storočiami, na iné obdobia, vystupujúce z chaotického a temného pozadia našej histórie, presahujúcej hranice nášho času Bleston, na iné obdobia a iné mestá, presahujúce tvoje hranice..." Hra s otváraním času a priestoru je v románe rozvinutá do takej extrémnej podoby, že mesto zostáva nespoznané, ostane labyrintom a rozprávačovi neostáva iné, než toto mesto opustiť.
Moje miesta
Prístup odmietajúci hľadisko imaginárna a uvažujúci o meste "iba" ako o istom type priestoru, ktorý treba preskúmať a popísať, nachádzame v diele Georgea Pereca. Autor pripomína prieskumníka, ktorý najskôr odmietne apriórne predstavy o meste, všetko to, čo na túto tému povedali iní, aby o ňom mohol hovoriť prirodzene, familiárne. "Nepokúšať sa priveľmi chytro nájsť definíciu mesta, veď je to niečo naozaj strašne veľké, sú všetky predpoklady, že sa pomýlime." Mesto je stvorené na obraz života, preto je potrebné osvojovať si ho rovnako ako život, to znamená empiricky a systematicky si ho vložiť do mysle. Sme schopní rozoznávať určité záchytné body ako domy, ulice a námestia - miesta kam sa vraciame. Tak sa formuje náš vzťah k priestoru mesta, dom, kde som sa narodil, strom, ktorý som videl rásť... Problémom je, že v skutočnosti neexistujú pevné a neporušiteľné miesta, ktoré by boli východiskovým bodom, žriedlom, vlastníctvom. Miesto podlieha neviditeľným metamorfózam priestoru, stáva sa z neho neistota: "ustavične ho musím označovať, určovať; nikdy mi celkom nepatrí, nikdy mi nie je daný, musím si ho podmaňovať." Mesto vo svojej štruktúre spája jednotlivé miesta ako skladačky "puzzle", čo z neho robí ideálny priestor pre pochopenie času. Perecov nedokončený projekt Miesta sa zakladá na jednoduchej, ale ambicióznej myšlienke popísať dvanásť konkrétnych miest v Paríži. Prvý opis vykonával každý mesiac na vybranom mieste a snažil sa neutrálne zachytiť realitu, ktorú videl. Neskôr, ľubovoľný deň v roku napísal text o tom, čo si z daného miesta zapamätal. Vzniknuté texty zapečatil a vkladal do obálok. Keby zachoval rytmus písania počas dvanástich rokov, dostal by 288 textov. Od tejto skúsenosti si nesľuboval nič iné, ako záznam trojitého starnutia: „starnutia samých miest, mojich spomienok a môjho autorského rukopisu." Avšak Perecov pohľad nespočíva nostalgicky na minulosti, ale snaží sa vyznačiť spôsob, akým znaky minulosti prežívajú v dnešku. Text sa formuje na princípe priľahlosti a vychádza z presvedčenia, že skladanie slov je odrazom reality. Pamäť spravuje metonymia, hľadáme stopy a nachádzame múry, odrobinky, ktoré pôsobia len ako pamäťová pomôcka. Priestor mizne ako piesok medzi prstami a písanie sa úzkostlivo pokúša niečo zadržať, nejakú stopu, brázdu, odtlačok, alebo aspoň zopár znakov.
Paralelné mestá
Naše rozprávanie o mestách odhalilo, že každé skutočné mesto sa skladá z dvoch paralelných miest z "viditeľného" mesta a z "neviditeľného" mesta - rozprávania. Mesto fikcie nepotrebuje ekvivalent viditeľného, pretože priestor rozprávania v sebe obsahuje suplement neviditeľného mesta. Posledná kniha, ktorou sa budeme zaoberať, nepopisuje žiadne z reálne existujúcich miest, je to výnimočné dielo nazvané Neviditeľné mestá. Italo Calvino v ňom opisuje 55 imaginárnych miest, o ktorých rozpráva Marco Polo po návrate zo svojich ciest ku Kublajchánovi, panovníkovi Mongolov.
Napriek historickým postavám Marca Pola a Kublajchána, ktoré si autor vypožičal z Miliónu, cestopisu, ktorý Marco Polo napísal, sa Neviditeľné mestá zameriavajú na dnešok. Kniha reaguje na krízu urbánnej civilizácie, na stav, keď bývať v mestách je čoraz ťažšie. Nezobrazuje však katastrofické mestá, naopak, hľadá to, čo túto krízu prekračuje. Hľadanie prebieha v rovine fikcie, ktorá nie je ani cestopisom, ani románom, ani zbierkou poviedok, ale priestorom bez začiatku a konca. Priestorom, do ktorého "by mal mať možnosť človek vojsť, pochodiť si po ňom, možno sa aj stratiť, no po čase by mal nájsť východ, azda aj viac, mal by dostať možnosť urobiť si cestu von." Marco Polo nereferuje Kublajchánovi o mestách jeho ríše. Ich rozhovor, ktorý prerušovane prebieha na okrajoch jednotlivých kapitol, odhaľuje dva odlišné spôsoby myslenia, dva rozdielne prístupy ku skutočnosti. Na jednom mieste Marco Polo popisuje kamenný most kameň za kameňom. Kublajchán sa ho spýta, ktorý kameň drží most nad vodou a Polo odpovedá, že je to krivka oblúka, ktorú kamene utvárajú. Kublajchán sa potom ozve: ""Prečo mi rozprávaš o kameňoch? Mňa zaujíma len oblúk". Polo odpovedá: "Bez kameňov niet oblúka."" Tento krátky dialóg implikuje jedno z možných pochopení knihy. Mestá, ktoré sa delia do jedenástich skupín podľa pamäti, túžby, znakov, výmeny, mien a podobne, pripomínajú depozitár možných priestorov fiktívneho, neviditeľného mesta. Ani jedno z týchto miest nie je možné myslieť ako normu, všetky sú vystavané na fragmentoch pamäti, túžby, sna, ktorý ako celok stojí v protiklade k jednotvárnemu mestu. Megalopolis, mesto bez konca a bez centra, predmestie, ktoré sa nekontrolovateľne rozpína, sa objavuje ku koncu knihy. Ukazuje sa, že v takomto priestore nie je možné žiť ako v meste a preto sú neviditeľné mestá snom, ktorý snívame uprostred dnešných, jednotvárnych miest.
Tým, že sa mestá rozpínajú a zjednotvárňujú, stráca sa aj vzácny neviditeľný priestor, v ktorom vzniká rozprávanie. Žiaden mestský depozitár, nech už je akokoľvek mytologický alebo magický, nie je chránený pred hrozbou zabudnutia. Zamyslime sa, či má ešte zmysel písať hrubé knihy o mestách, v ktorých sa nedá žiť. Možno je lepšie predstierať, že nikdy neexistovali a písať na ich okraji poznámky k imaginárnym mestám.
