V roku 2001 som sa prvýkrát zoznámil s divadelným manažérom Stanleym. Umenie a kultúra je podnikanie ako každé iné, akurát to nie sú práve potraviny. Človek ich nepotrebuje denne. Na to aby sme vytvorili určitý produkt kultúrneho priemyslu musíme si urobiť predbežný rozpočet koľko tá "sranda" bude stáť. Potom sa musíme pozrieť aké máme zdroje ľudské, finančné, dobrovoľné. Je veľmi ťažké vytvárať koncepcie kultúrnych aktivít, keď nevieme sami, či zajtra budeme mať na lístok na autobus. Kultúra je krásna, ale bolo by určite super, keby všetci mali bicykle a presúvali sa zadarmo. To je asi tá najväčšia položka zo všetkého. O ubytovanie by sme sa už nejako postarali, rozhodili by sme to ku kamarátom. Ani tá strava by nebola až taký problém. Honoráre by sa poriešili nejakým tým demižónom, alebo zopár litrov domácej. To by bolo také kamarátske a veľmi milé. Kulisy by doviezol ujo šofér odvedľa z firmy, ktorá má dodávateľa v mieste pobytu kultúrnych činovníkov. To by sme mali tie také čo sa volajú, že priame náklady v suchu.
A čo tie nepriame. Tie sú dosť komplikované. Predstavme si, že dostaneme z SCP dar vo forme papiera, Fax Copy nám to vytlačí a mestské informačné centrá to vylepia samozrejme tiež zadarmo. Techniku nám požičia samozrejme aj s dovozom kamarát, lebo je kamarát a basta musí spolupracovať. Financovanie organizátorského crew zaplatí úrad práce cez aktívnu opatrenia na trhu práce. Super.
Teraz už máme všetko pripravené na to, aby mohla akcia očakávať nával ľudí. Lebo my si myslíme, že práve naša akcia je super a ostatným to nejako dôjde a prídu na našu akciu. To je celý manažment v kultúre keď nie sú peniaze. Alternatíva sa vždy nájde. Akurát, že je to utópia myslieť si, že všetci budú robiť všetko zadarmo.
Poďme do reálu: ak by sa ma niekto spýtal, či súhlasím, že bude mať NATO v Poprade sklady, ako prvý sa prihlásim za skladníka. Prečo? Lebo Poprad vymiera a tak by tu aspoň niekto prišiel na tú kultúru sa pozrieť.
