Moje životné heslo je: "Je mi jedno, či človek má 10 alebo 100 rokov, ak ma dokáže niečo naučiť som rád, že som ho spoznal." Človek po tridsiatke začne vnímať prostredie, v ktorom žije trochu ináč ako dovtedy. Preto sa zaujímam o komunálnu politiku a v tohtoročných komunálnych voľbách kandidujem na poslanca do Mestského zastupiteľstva v Poprade. Zoznam autorových rubrík: Umenie, Sekretár, Špajzka, Divadelné pocity, Práci česť, Súkromné, Nezaradené, Ekohračky, Galéria (ne)slávnych umelcov
Prednedávnom moja kamarátka navštívila Čínu ako členka folklórneho súboru. Boli sme strašne zvedaví, ako to v tej Číne vyzerá, tak sme ju vyspovedali. Ale z toho čo sme sa dozvedeli sme ostali doslova v šoku. Tak teda tu je jej zážitok z Číny:
Už dlhšie som sa chystal na Krym. Predstavoval som si, aké to tam bude krásne, romantické a hlavne si tam veľmi dobre oddýchnem od každodenných starostí. Okrem toho som si naplánoval aj cestu do Kyjeva a do bezpečnej zóny okolo Pripjati (neviem či to píšem správne, tak sa vopred ospravedlňujem) aby som aspoň z diaľky pozrel Černobyľ, asi ako každý priemerny európan na Ukrajine. To su také destinácie, ktoré sa dajú prirovnať na Slovensku povinnej jazde do Tatier a Slovenského raja a pre tých čo nemajú radi turistiku, tak minimálne Bratislava a Banská Štiavnica. Ale o cestovaní som nechcel písať. Chcel som sa vyjadriť ku tomu, ako na mňa pôsobí Ukrajina dnes, ako to bolo, keď som ju trikrát navštívil a čo si o tom všetkom myslím.
Čo by ste urobili, keby ste mali zázračný prsteň? Čo by ste zmenili pre seba? Čo pre druhých? Všetko čo potrebujeme si dokážeme zadovážiť aj bez toho, aby sme vlastnili zázračný prsteň. Moje prvé želanie by bolo také: želal by som si, aby sme všetci prestali nadávať na všetko dookola a želali sebe aj ostatným iba pozitívne formulované vety. Takto by sme mali všetci z toho osoh. Mali by sme k sebe bližšie, každému by sa darilo, nikto by sa nemal zle. Niekedy si ani neuvedomujeme, že v zápale hnevu dokážeme druhým želať smrť, stratu šťastia, zdravia, a ďalšie všakovaké pohromy.
Sú dni, kedy by ste ani za nič na svete nechceli vstať z postele. A naopak sú dni, kedy ľutujete, že ste nevideli východ slnka. Predstavte si, že je to iba metafora na správanie sa človeka v živote. Niekedy sme neskutočne plní energie a niekedy máme pocit, že treba sa zapnúť do nabíjačky. Osobne som veľmi ovplyvniteľný počasím. A práve tento rok je to počasie také zvláštne. Ani zima poriadne nebola a keď bola, tak som si ju nemal čas vychutnať (bolo asi 4 dni nasnežené). Jar prišla skoro a ešte k tomu aj uplakaná a plače doteraz.
Úvodom by som chcel vyjadriť svoj postoj k hudbe vôbec. V mojom prípade ide o muzikoterapiu, ktorú prevádzam sám na sebe, keď mi je smutno. Niekedy si vypeckujem tie svoje hitovky, niekedy sa neviem dohľadať hitov, ktoré som zabudol a niekedy si popočúvam niečo, čo som desaťročie nepočul, lebo to mám na kazetách a práve som sa dostal k "magiču" (toto slovo nemá nič spoločné s mágiou ani mágiom), je to iba zdrobnenina magnetofónu, ako sme ho v dobe jeho najsilnejšej éry volali. Hudba nás dokáže ukľudniť viac ako tabletky na upokojenie, hudba nás dokáže nadchnúť, hudba si nás dokáže získať, hudba dokáže povzbudiť. Ale nie som iba pasívnym prijímateľom hudby - rád si aj zaspievam. Keď už trpím samomluvou, tak mi to problém nerobí, hlavne keď nie som v meste, v ktorom by ma mohol niekto identifikovať, že sa akože poznáme a čo to tu vystrájam.
Dnes je deň, kedy viacerí z nás hodnotíme uplynulý rok z pohľadu toho ako sa nám darilo-nedarilo, čo sme všetko dosiahli, čo sme stratili a čo si z toho všetkého máme zobrať ako ponaučenie do ďalších rokov. Človek je tvor nedokonalý a preto robíme všetci chyby. Môj rok bol o odpúšťaní. Boli v ňom chvíle napätia, ale aj relaxácie pri počúvaní záznamov kázní a diskusií s Marošom Kuffom zo Žakoviec. V tomto roku som sa znovu začal modliť k Bohu, čo bolo krásne a pre moju dušu užitočné. Možno si poviete trochu veľa kresťanskej zbožnosti na jeden článok. Nie, ja chcem byť iba úprimný - nič viac a nič menej.
veľmi nerád píšem o svojich blízkych, ale niekedy to inak nejde iba sa nimi inšpirovať. V podstate toto heslo niektorých z nás sme si nevymysleli my, ale bolo tu s nami už odpradávna. Len taký malý príklad holokaust - židia nám prepáčili, ale vždy si pripomíname toto obdobie každým rokom a niekedy sa hanbím sám za svojich predkov, že práve Ja bývam v meste Poprad, odkiaľ vyšiel prvý transport židov do Osvienčimu. Niekedy prepáč nestačí, a zabúdať je nemožné.
Niekedy sme vnímaví viac, inokedy menej. Niekedy sme slepí a hluchí, lebo chceme vybojovať svoje miesto na Slnku, presasdiť sa, stať sa známymi, niečo dosiahnuť, byť v niečom výnimočný. V takýchto chvíľach nemyslíme na nikoho a neberieme ohľad na nič. Zaujíma nás iba to naše "Ja chcen". A keď začneme čítať Alberta Camusa Pád, tak zrazu sa zamyslíme, koľko málo stačí, aby sme boli tam kde chceme, akurát, že nikomu tým neubližujeme, nikoho nenapádame, nikomu naším konaním neškodíme.
Už dosť dlhú dobu ma trápi kultúra v našom meste Poprad, a možno aj preto jej venujem dosť veľa svojich blogov. V posledných mesiacoch som hľadal ideálne miesto na kultúrne aktivity a neviazanú zábavu. Prešiel som si niekoľko priestorov, z ktorých každý mal nejaké to plus ale aj dosť veľa mínusov. Jedny boli príliš nóbl a od ruky - rozujem mimo centra. Inde bol v strede jeden, alebo viac stĺpov, čo do mojej kultúrnej koncepcie architektúrnej vizualizácie nepasovalo, lebo zrazu som nevedel kam dať bar a kam dať pódium. Niektoré boli na druhých alebo tretích poschodiach, čo niekedy človek prehliadne, nakoľko vidíme iba do výšky svojich očí.
Toto je moja filozofická úvaha o dnešnej dobe. Ak nemáte radi filozofovanie o všetkom a o ničom zároveň, tak je tento článok pre Vás nevhodný, pretože by ste sa možno zbytočne rozčúlili, čo za hovadiny sú tu popísané. Ale keďže rád uvažujem nad všetkým možným, a hlavne vizualizujem si svoje myšlienky v domnelé predstavy, ktoré ma niekedy dokážu potešiť, nadchnúť, a niekedy aj šokovať. Takže pozor - začíname...
Tento článok je o tom, čo mnohí chalani snívajú. Aj ja by som raz chcel mať svoj malý - veľký bar. Ešte nemám dotiahnutú celkovú vizualizáciu, ale chcel by som, aby v ňom bolo veľa priestoru na všakovakú tvorbu mladých ľudí, ktorým by som nikdy nepovedal, že nehnevajte sa, ale máme nabitý program, nemôžeme Vás dnes, ani zajtra ani nikdy prezentovať. Rozpočet na eventy rôzneho druhu by bol nevyčerpateľný. Ľudia by tam chodili kvôli príjemnému personálu, ktorý by nebol dokonalý, ale o to viac by boli všetci sami sebou. Na stenách by nebola zmienka o tom, že naši ľudia majú za sebou milióny všakovakých kurzov správneho nalievania vín, výroby kvalitnej kávy. V nápojovom lístku by boli veci, ktoré všetci poznáme, žiadne faux-paux by nehrozilo, keby sme sa pozreli do neho a nedokázali si predstaviť čo sa za tým tajomným názvom skrýva.
Tento príspevok venujem mojej kamarátke Paulínke, s ktorou nikdy nie je nuda. Iba vtedy, keď nie je online a ja rozmýšľam, čo s načatým časom a peňaženkou vyvetranou. V podstate sa nepoznáme nejako dlho ani nejako do hĺbky, ale vždy sa dokážeme podporiť i keď nie osobne, ale aspoň cez myšlienky prepísané klávesnicou tomu druhému. Naše prvé slová, ktoré sme si vymenili súviseli s mojim článkom o mojej chorobe. Skrátka začalo to jednoducho tým, že sme si úsmevne vymenili zopár viet o tom, prečo som pre ňu zaujímavý týpek a mňa dostali tie detské očká. Zvedavé, šibalské, skrátka také úprimné zrkadlo duše. Tak sme sa jedného dňa začali poznávať...
Hovorí sa, že zdravie si za peniaze nekúpite. Súčasné marketingové stratégie však poukazujú na pravý opak tohto príslovia. To, čo je bio - je drahšie, to čo prospieva Vášmu srdcu je drahšie, strava býva často označovaná ako nedostatočná, takže treba si prikúpiť minimálne sadu výživových doplnkov. Voľakedy sme to aspoň vnímali tak, že čo je zdravé chutí a častokrát aj vyzerá mizerne. Ale aspoň sme si za tú takzvanú biokvalitu nemuseli priplácať. V podstate kedysi sme mali skoro všetko zadarmo a bolo to pre všetkých bez akýchkoľvek spoločenských postavení, pretože oficiálna politika hlásala aj realizovala beztriednu spoločnosť. Doteraz si pamätám na tabletky na zdravé zúbky, ktoré sme povinne jedli v škole. V škole bol aj školský zubár, čo bolo z hľadiska fóbických stavov z tohto uja veľmi pozitívne, lebo sme to brali ako ďalší z kabinetov v škole. Okrem iného v každej škole bol aj červený kútik, alebo izba revolučných tradícii. Ale to som už zabehol dosť mimo nadpis.
Priateľstvo medzi ľuďmi má rôzne podoby. Vždy začína spontánne, a niekedy ani na začiatku netušíme čo vlastne z toho zdvorilostného "Čau ja som ten a ten. Čau ja som ja." vyrastie. Priateľstvo nie je o tom, že stretneme ideálneho človeka, s ktorým nám je super, lebo má nadprirodzené vlastnosti, je to osobnosť, nikdy sa nemýli, nikdy s ním nie je nuda. Priateľstvo je v skutočnosti obrovský boj človeka samého so sebou, kde musíme neraz poľaviť zo svojich zaužívaných a osvedčených metód skúmania druhej osoby, lebo každý sme jedinečná osobnosť a všetci máme nielen svoje krásne a ľudské prednosti, ale máme aj svoje chyby. A práve preto musíme pristupovať k našim priateľom s porozumením a nesmieme sa poddať myšlienkam, ktoré priateľstvo ničia hlavne v dobe, kedy sa to naše priateľstvo vytvára a sami ešte nepoznáme osobnosť a myslenie našich priateľov. Prečo sa tento príspevok volá Chorvátsky denník?
Milé deti, existujú dobrí a zlí policajti. Pardón, opravujem sa existujú iba dobrí policajti. Niekedy sú policajti aj policajtky. Niekedy Vás iba napomenú, že by ste mali jazdiť opatrnejšie, svietiť aj cez deň a prispôsobiť jazdu autíčku Vašim schopnostiam a možnostiam, povahe a stavu vozovky. Ak majú svoj deň na to vyhradený tak rozdávajú také malé darčeky, ktoré si môžete potom nechať.
Keďže toto leto bolo veľmi bohaté na rôzne akcie, zážitky normálne, užasné a niekedy aj nadprirodzené, tak tento článok je toho ďalším dôkazom. V podstate som ani netušil, že keď som v júni sťahoval divadelný sklad a kanceláriu, tak ten Peugeot 309 z roku 1993, vďaka ktorému som všetko dosťahoval dostanem ako dar. Pri sťahovaní som sa ešte dosť dobre neskamarátil s týmto autíčkom, lebo som bol ako vždy v pracovnom strese a maximálnom nasadení doma aj v divadle aj v práci. Vyzeralo to asi takto: zakaždým ked mi zdochol motor, alebo sa znenazdajky pustilo samoovládacie bezpečnostné zariadenie, vymenoval som vždy všetkých svätých aj ich príbuzných. Skrátka nejako som to autíčko ešte málo poznal, hlavne aké má špeciálne potreby a všetky možné aj nemožné zákernosti jazdy. Takto som si presťahoval divadlo domov a potom autíčko cestovalo na Moravu, kde bol jeho obvodný doktor, zubár, kardiológ, neurológ, psychológ aj traumatológ v jednom - skrátka išlo do servisu na preventívku.
Každá kniha dokáže človeku niečo povedať. Niektoré sú vyslovene ťažké, iné sa čítajú s ľahkosťou. Niektoré si kupujeme, kvôli zaujímavému titulu alebo obálky, ktorá v dnešnej dobe, kedy je čítanie "papierových" verzií kníh na ústupe. Niekedy je dobré staviť na skúseného autora, ktorý nám už čo-to cez svoje výtvory povedal a je to pre nás príťažlivé, sympatické, skrátka je to podľa nášho gusta. Nepatrím k hltačom kníh, ale iba takým priemerným čitateľom, ktorý nečíta všetko, čo mu príde pod ruku. Niektorým knihám dávam druhé, tretie a niekedy aj ix-té šance na to, aby ma zaujali. Už mám odskúšané, že väčšina kníh je do stej strany nezáživná a až potom nastáva zlom, kedy už poznáme osoby a obsadenie kníh a vieme sa v tomto zorientovať, kto je na akej strane barikády. Potom je to už v pohode, lebo sa do knihy často začítame a večery si už nevieme ani len predstaviť bez toho, aby sme pri našej obľúbenej knižnej postave zaspávali a niekedy aj fakticky zaspali. Často mi to pripomína scénu malého Bastiana z Nekonečného príbehu, kedy sa zasníval na poschodí Antikvariátu pri Veľkom príbehu.
