čítať a písať a spievať slovenské národné piesne. Na stene spoza katedry sa na nás usmieval prezident Gustáv Husák. Slávnostne som zložil iskričkový sľub a stal som sa malou komunistickou iskrou. Prečo by nie veď všetko čo som sľúbil mojej domovine bolo aj to ako som si predstavoval, že má každé správne vychované dieťa bežne praktizovať. Niečo si z toho ešte doteraz pamätám:
"Domovina moja krásna sľubujem Ti v tento deň, že ja tvoja iskra jasná tebe k sláve vyrastiem..."
Keď sa rúcal komunizmus v ČSSR som zachytil, že Gustáva Husáka na našej škole vystriedal portét vysmiateho Václava Havla a my sme sa museli naučiť bez akéhokoľvek vysvetlenia, že už nebudeme volať učiteľov súdruh/žka, už sa volajú Pán/i.
Celé dni pred vianocami 1989 sme v televízii neustále sledovali priame prenosy a záznamy z revolúcie. Na uliciach sa objavovali revolučné plagáty, kúpili sme si platňu Ivana Hoffmana "Sľúbili sme si lásku" a vtedy som objavil aj najväčšiu osobnosť v celom mojom živote a tým nemohol byť nikto iný ako Alexander Dubček. V očiach malého chlapca bol to neuveriteľný vzor.
Vianoce prišli tak ako každý rok, ale boli o čosi radostnejšie ako tie pred nimi. Dostali sme pod stromček slobodu a možnosť vycestovať na západ. Možno mi to nikto neuverí, ale v živote som nemal chuť ísť sa pozrieť na ten vysnívaný západ. Najďalej na západe som bol vo Viedni, ale ani tam sa mi to nejako dvakrát nepáčilo. Oveľa radšej cestujem na východ, kde hľadám vlastnú identitu, rodové korene a jazykovú blízkosť.
Dnes mám 37 rokov a stále hľadám odpoveď na to, čo sa v mojom živote od revolúcie zmenilo k lepšiemu. Pocit slobody a nezávislosti určite. Ale neustále musím bojovať so štátnym aparátom, keďže tam revolúcia ešte nedošla a nezmenila myslenie ľudí.
Takto som prežíval historické dni a noci revolúcie, ktorá dostala prívlastok nežná.
