Na začiatku mi neveril skoro nikto okrem segry, ktorá vie vždy v správnej chvíli podporiť. Zovšadiaľ som iba počúval, "To je zbytočné, škoda času, nechápem čo ťa na tom baví, nevýjde to a podobné drísty". Táto nedôvera ma v podstate najviac motivovala, aby som všetkým dokázal, že sa dajú uskutočnovať veci, ktoré majú krásnu myšlienku a o to krajšie je keď ich človek myslí úprimne a zo srdca. Určite nejde o nejaký výnosný biznis. Ide iba o to, aby ten malý človiečik videl ozajstné strašidlo, aby sa zľakol presne v tom okamihu, kedy má. Aby mu stúpol adrenalín, aby si niečo pekné stamaď odniesol, aby v konečnom dôsledku počúval rodičov, lebo mal možnosť vidieť ozajstné strašidlo a to je dosť silný argument.
Tak som jedného dňa začal pracovať na Helloweene a bolo to!!! Na začiatku som vlastne ani nevedel, ako čo a čo ako a kde bude, tak som sa nechával inšpirovať priestorom, ktorý som postupne premieňal na niečo, čo poznáme z hororov (takých slabších pre istotu a pre deti) a v podstate som dennodenne vymýšľal, vytváral a zároveň aj ničil veci, ktoré sa mi páčili, resp. s ktorými som nebol spokojný. Keď som doaranžoval bludisko po náročnej práci na jaskyni a mikroexteriéru v interiéri (tzv. sediaca čarodejnica) tak mi kamarát vraví: "No už len dve chodby, predsieň a je to v pohode." Skoro ma trafilo, bol som tak vyšťavený, že som už nevládal ani rozmýšľať. Dokonca som už ani nemal materiál na prestavbu, takže som musel zapojiť záložný zdroj fantázie. Jeden deň som bol z toho nešťastný a o ďalšie dva som prišiel na to, ako bude vyzerať zvyšok. Neskutočne ma to znovu nakoplo a tu je výsledok:
