Rozlúčka bola priam dojímavá. Pacientov úprimne skormútilo, že nás už v pondelok neuvidia. Tá najproblematickejšia a najsvojhlavejšia pacientka, akú mali na sklade, nám normálne zakázala odísť. Od personálu sme sa zase dočkali pochvál a povzbudenia. No, oni sa od nás dočkali čokoládovej torty, takže sme si boli kvit. Takmer sa mi nechcelo odchádzať a len pomaly sa zmierujem s tým, že do tej nemocnice už nevkročím. Najbližšia prax bude, obávam sa, starobinec, čo zďaleka nebude také vzrušujúce.
Nuž ale výhody konca praxe sú jasné: nebudem musieť vstávať o piatej ráno, už vopred celý vystresovaný, čo si na mňa miestna verejná doprava vymyslí. Budem sa môcť oddať prechladnutiu a byť chorý na plný úväzok, aspoň najbližšie tri dni. Nebudem sa strhávať v noci zo sna, či som správne ošetril ranu po amputácii a či som v rane nenechal nejakú zabudnutú spinku.
No a v neposlednom rade: od neustáleho prívalu mojich zážitkov si oddýchnu aj moji verní čitatelia. Sorry, môj milý denníček, oprášim ťa až pri najbližšej praxi...
