Moja patrónka mala dnes voľno, takže som bol pridelený k patrónovi - mladému mužovi z Kambodže. Navzájom sme si sadli a deň ubehol ako po masle. Najprv bol chaos, lebo sa pacienti sťahovali z izby do izby. Oduševnene som meral pulzy, tlaky, teplotu a neskôr som sa pustil katovať pacientov meraním cukru. Ruky sa mi ešte stále trasú, ale pomaly naberám istotu. Najmä preto, že pacienti sú nesmierne zlatí. Staršia dáma, ktorej som na nohu naťahoval kompresnú pančuchu, sľúbila, že nebude kričať od bolesti. Skoro som však kričal ja - úlohou onej zdravotníckej pomôcky je totiž sťahovať nohu, a tak si viete predstaviť, že obliecť to nie je žiadna sranda, a to už ani nehovorím o tom, že dotyčná noha bola sama osebe strašne opuchnutá a s obrovskou jazvou po operácii.
Zvládol som to na prvý raz, a to ešte pod dozorom hlavnej učiteľky. Bol som na seba nesmierne pyšný. A druhý raz, keď som prejavil správne sestričkovské myslenie - jedna zo sestier a moja spolužiačka maturovali nad pokazenou dvíhacou mašinou, zatiaľ čo pacient na čísle 43 ležal na posteli, pripravený na sprchu, čiže vystavený na obdiv každému, kto išiel okolo. Čo spraví zdravotná sestra? Vezme uterák a prikryje mu intímne partie. Tak.
Pacient na čísle 43 bol najvhodnejší na školský projekt - manažment a plán starostlivosti. Viete si predstaviť, ako vo mne hrklo, keď sa na popoludňajšej porade zrazu len ozvalo, že ho premiestňujú do iného ústavu. Zbesilo som hľadal jeho dokumentáciu, aby som si vypísal jeho diagnózy a lieky, lenže dokumentácia vzala nohy na plecia a nebolo jej. Vyžiadalo si to niekoľko ľudí, aby ju vystopovali, ibaže to bolo päť minút pred tým, ako som mal projekt odovzdať. S malou dušičkou som vysvetlil situáciu učiteľke, ktorá skeptickým okom pozrela na rozpracovaný projekt a rozhodla, že ho známkovať nebude, ale druhý urobím dvakrát taký dlhý. Uľavilo sa mi.
Popoludní sa vyčasilo a všetci sme mali dobrú náladu. Deň bol chaotický, nabitý udalosťami, ale boli sme spokojní. Ako poslednú vec dňa sme pomohli do taxíka deväťdesiatročnému čulému starčekovi, ktorý celý šťastný odchádzal po niekoľkotýždňovom pobyte v rozličných nemocniciach domov. No a niečo podobné vám napraví náladu, aj keby sa predtým dialo čokoľvek.
Poznámka: Neverte všetkému, čo si v tomto denníku prečítate. Musím totiž dodržiavať dôvernosť informácií o pacientoch, a tak musím meniť, čo sa dá.
