- Keď ma môj pacient?, nie on už nie je mojím pacientom. Je mojím kamarátom. Ja som jeho veľkým Marekom. Nie doktorom... Ani nevie ako sa z neho teším...a čo mi tým objatím dáva.
Rozkáže: "Papuče!" Chytí ma za ruku a brázdime chodbou. Ja ho držím za palec a on ma ťahá. Rozpráva, čím ďalej tým viac...a veľa sa pýta... Vezmeme aj Katku (kolegyňa) a napchávame sa lentilkami a smejeme sa do prasknutia nad... nad všetkým...
- Keď v službe oznamujem matke, že to bohužiaľ nevyzerá dobre. Ona ma prosí, aby sme ho pokrstili. Je pred vianocami. Ona nasadne do auta a 500 km preletí do noci k synovi. My bereme striekačku an malé čielko v inkubátore kvapkáme vodu v mene...
A po necelých dvoch mesiacoch odchádzajú domov tých istých x kilometrov. Len s úplne iným nákladom emócií... Mamička plače, už zase, ale tentokrát od šťastia. A malý sa na nás usmieva, ako keby si z nás vtedy len srandu urobil. Všetky sestričky sa predbiehajú, ktorá ho ešte naposledy postíska a zavrú sa za nimi dvere...
- Keď sa dotýkam, ako dnes, hranice života. Snažím sa katétrom s priemerom menším ako milimeter trafiť do cievy. S veľkým rešpektom a jemnosťou im pomáhame na tomto svete.
Keď dávame šancu...životu...
Vtedy viem, prečo...
