Ticho sa v miestnosti akútne zhustilo. Nik nedýchal, nik nič nepovedal. Len technika občas vydala tichý, mrazivý povzdych. Minúta sa vliekla za sekundou a trvala večne.
Mamina hladkala malého po vlasoch. Jemne ich oddeľovala od seba a zase dávala k sebe. Otočila sa k oknu a ja som videl ako jej po tvári stekajú slzy. Nechala ich voľne tiecť po líci. Pomáhali jej v tej chvíli dýchať. Vedel som, že za oknom nevidí letné slnko a jej myšlienky nie sú na dovolenke. Vidí malého, keď mal len 4 mesiace a bol na operácii, vidí ho so všetkými tými umelými hadičkami, ktoré mu visia z tela. Teraz sa bojí, aby sa to nezopakovalo... Chcel som jej niečo povedať, ale bál som sa, že môj hlas by pretrhol jej niť na nesprávnom mieste. Nakoniec som sa k nej sklonil a šepkajúc povedal: "To bude dobré..."
Iný čas, iný pacient.
Sedím vedľa postieľky. Malý Leo sa v nej po anestéze zmieta a zjavne nespoznáva okolie. Snažím sa ho upokojiť, ale nedarí sa mi to. Beriem ho na ruky. Vidím, ako sa mu oči zatvárajú a chcel by spať, ale ešte stále bojuje. Pevne ho zovriem v náručí a nedovolím mu, aby sa hýbal. Šepkám mu do ucha: "Už je to za tebou, už je dobre..." Ešte mi povie: "Doleee..." a ukazuje mi ruku, v ktorej ma zavedenú kanylu. Oči sa mu pomaly zavrú. Rýchly dych sa spomalí a prehĺbi. Spokojne si pomrnkáva. Sadám si na malinkú detskú stoličku. Držím ho medzi kovovými postieľkami a stojanmi na pumpy, ktoré ako jediné vydávajú zvuk, keď malému ženú tekutiny do žily. Malý pokojne spí a ja ostávam potichu sedieť.
Opäť iný čas a iné miesto.
Boj sa skončil. Alarmujú už len pumpy a monitory, ktoré nevedia pochopiť, že niekedy sa viac už nedá...
Postupne ich povypínam a ostane len TICHO.
Ticho, ktoré lieči.
Svojsky, ale účinne...
