Hranicou prežitia je 24. týždeň tehotenstva. Toto je príbeh jedného malého bojovníka a jeho rodičov, ktorý sa narodili na tejto hranici...
Dominik sa narodil v 24. týždni a 3 dni, vážil presne 600 gramov a bol prvorodený z dvojičiek. Jeho braček umrel krátko po pôrode. Pred tehotenstvom ste poznali niekoho, kto sa narodil predčasne? Veru nepoznala. Práve som to minule písala jednej mamičke, ktorej článok bol v tom období, keď som ležala na amniocentéze v časopise a ona tam písala o svojej dcére, ktorá sa narodila v 27 týždni. V tom období som vedela, že moje tehotenstvo nedopadne dobre, ale tá skutočná realita, by mi ani vo sne nenapadla. Ani som si túto možnosť nepripúšťala. ..ale vedeli ste, že také deti existujú...Vedeli ste si predstaviť dieťa, ktoré má hmotnosť menej ako kilo?To som vedela, ale nijako som tomu nevenovala pozorosť. Priznám sa, ani som také dieťa nikde nevidela (myslím v TV alebo na internete). Keď sa Dominik narodil, tak moja babka volala a pýtala sa ako vyzerá, či už má ruky, nohy...ona si asi myslela, že je ešte embryo. A ja sama som bola v šoku keď som Dominika prvýkrát videla, však aj Vás som sa vtedy tak sprosto opýtala, že z tohto (myslela som Dominka) môže byť raz človek?
Niekto Vám pred pôrodom povedal, že čo Vás čaká?
No keď sme sa to dozvedeli tak nám dali na výber tri možnosti. Ukončiť celé tehotenstvo, ísť na fetocídu, alebo nechať to na prírodu. Takmer všetci nám radili ukončiť celé tehotenstvo. Potom som už ležala v nemocnici tie 2 týždne pred pôrodom nás pripravovali na najhoršie. Dieťa bude postihnuté, hluché, slepé...ale potom prišla za mnou primárka z pôrodnice a ona ma tak povzbudila, že sama má doma "predčasníkov" dvojičky a sú v poriadku. Ale viac - menej nás všetci odhovárali. Priznám sa, aj ja som mala takú chvíľku, že som bola za prerušenie, ale hneď ráno som to zmenila. Bolo to strašné obdobie, posielali za mnou aj psychologičku, ale tá odišla viac zmätená ako ja. Som rada, že som sa takto rozhodla. Mala som chvíle kedy mi rozum vravel ukončiť, ale srdce mi to nedovolilo. Môj vnútorný pocit mi vravel, že to bude dobre. Čo ak už druhá šanca mať dieťa nebude? Nikdy nezabudnem na vetu, ktorú mi môj manžel povedal. Rozhodni sa ako chceš, ja budem stáť pri Tebe v dobrom aj v zlom.
Čo sa dialo po pôrode?
To bolo strašné. Hneď ako ma prefackali, aby som sa prebudila som sa na deti pýtala, bolo mi povedané, že to mi príde povedať lekár.....potom som ležala na RESKE a sestričky si tam po mojom príchode niečo šuškali, myslela som, že neprežil ani jeden. Nemala som síl ani chuť sa niečo pýtať. Manžel mi niekoľkokrát vyvolával, ale bála som sa mu zdvihnúť až potom mi poslal SMS, že máme krásneho bojovníka, potom som mu už zdvihla, ale mala som z toho všetkého také zmiešané pocity. Taká radosť zo všetkého šťastia v nešťastí prišla asi tak po 4 dňoch, keď som si začala uvedomovať že som mama 147 dní trvalo, kým ste si mohli Dominika odviesť domov...Ako sa dá zdolať toľko dní? V neistote, keď neviete, či to prežije, čo bude...
Po zotavení som sa hneď na druhý deň za ním vybrala na Oddelenie Patologických novorodencov - JIS. Poviem Vám, nebolo mi všetko jedno. Aj keď by sa nemalo nad inkubátorom plakať, neubránila som sa slzám. Ležalo tam malé nevládne telíčko. Predstavte si pol litrovú fľašu od Coca Coly, hlavička ako tenisová loptička a telíčko krehké samá kosť a koža. Ale pre mňa bol krásny. Bol môj. Boli dni, keď som bola na pokraji zrútenia, občas to bol jeden skok dopredu, dva dozadu. Na 28. deň musel podstúpiť operáciu srdiečka, neskôr operáciu očiek, prekonal zápal pľúc, a infekcie... ale verila som. Každý, každučký deň som sa modlila (to robím doteraz) a verila. A potom nás držalo to, že sme mohli za ním chodiť. Nevedela som sa dočkať poobedia, kedy budeme môcť za ním ísť, vidieť ho, pohladiť. Ešte dodnes cítim tú vôňu z inkubátora.Keď hovoríme o dotykoch, kedy ste ho prvýkrat klokankovali ?
Prvýkrát som ho klokankovala na 44. deň. Chvela som sa ako osika. Bála som sa, aby som mu neublížila, alebo neodpojila nejaký káblik. Bol to neopísateľný pocit. Chodili sme za ním takmer každý deň, nosila som mu svoje materské mlieko. Hneď ako sa dostal z JIS na oddelenie mohla som k nemu nastúpiť. Bola som tam s ním dva mesiace, naučila som sa ho kúpať (ako 1,5 kg), kŕmiť aj sondovať, podávať lieky, na vlastné oči som videla, ako mi párkrát prestával dýchať. Po prepustení domov potreboval Dominik ešte ďalšiu starostlivosť? 5 mesiacov sme boli na domácej kyslíkovej liečbe. Cvičíme Vojtovou metódou, sme sledovaní v 10 ambulanciách. Takmer každý týždeň absolvujeme nejakú kontrolu. Máme zopár problémov. Máme zníženú funkciu štítnej žľazy, bronchopulmonálnu dyspláziu(choroba pľúc).Starostlivosť je obrovská a náročná, ale stojí za to. Je to iné, ako keď má človek zdravé dieťa. V prvom rade je to obrovský strach, čo prinesie nový deň, každá kontrola ale zároveň je to aj obrovská radosť, keď vidíte ako Vaše dieťa napreduje a robí pokroky, napriek tomu aké boli jeho prognózy na začiatku.
Po príchode domov som takmer celý deň presedela pri postieľke a počúvala, či dýcha (aj keď mal zapnutý monitor dychu), trápili sme sa s krmením, cvičením. Je to kolotoč kontrol, niekedy boli týždne, že sme museli absolvovať aj 3 kontroly do týždňa, plus raz do týždňa sme chodili rehabilitovať.
Aj keď to nie je ľahké, nemenila by som za nič na svete. Dominik nám otvoril oči. Tešíme sa z každej maličkosti, z každého úsmevu a vážime si život. Bežné problémy sú pre nás ničím. Najdôležitejší je on.
Dnes má Dominik 17 mesiacov - 13 korigovane (korigovaný vek je k dátumu, kedy by snarodil donosený). Kedysi som jeho mamine povedal:"Hneď po narodení bol akčný a dával najavo, že chce žiť, treba ho brať vážne!!!" A to platí stále.
No však uznajte samy:
