reklama

Ak by malo trpieť, tak radšej nech...

Zobudili ma bolesti. Tvrdlo mi brucho, a ja som vedela, že je zle. Na plachte po mne ostal krvavý fľak a v mobile jednoduchá smska: Rodím. Zúfalo som sa to snažila zastaviť, ale nešlo to. Prosila som, plakala, ale telo si robilo, čo chcelo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (57)

Húkajúca sanitka si razila cestu cez ulice. Všetko som vnímala cez akúsi clonu sna. Toto nemôže byť pravda...

Pôrodnica. Tiekli do mňa lieky na spomalenie, zastavenie pôrodu. Doktor mi vravel niečo o tom, že by bolo dobre aspoň posunúť pôrod o nejaké hodiny, aby mohli podať kortikoidy. Tie mali urýchliť dozrievanie pľúc. Posunúť, oddialiť, urýchliť. Fixovala som slová, chytala som sa ich. Minúty boli nekonečné hodiny. Na vedľajších boxoch sa rodilo, kričalo bolesťami a šťastím a ja som ležala a čakala. Čakala, čo bude. Nekonečne...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Hlavou mi bežali myšlienky, nezastaviteľne, hrozivo.

Pôrod. Kontrakcie sa nahustili. Moje telo nezastaviteľne vypudzovalo dieťa zo mňa. Toto je koniec...

Preberám sa, a sestrička sa ma pýta na meno, aké chcem dať malej. Prišlo mi to absurdné. Myslela som, že si robí srandu. Neverila som, že to dieťa žije.

"Je to dievčatko a žije. Je v inkubátore a žije." prišiel mi povedať doktor.

Dievčatko! Ja mám dievčatko. Nedokázala som nič iné urobiť, len sa rozrevať. Má len pár gramov a bojuje. Bola som šťastná. Aj keď...

Hlavou mi prebehol tieň. Ak by malo trpieť, tak radšej nech umrie. Nech umrie teraz, ako neskôr. Potom ma ovládol pocit viny. Celú noc som nedokázala spať. Moja myseľ bežala na plné obrátky. Chcela som za ňou hneď bežať, na druhej strane som nevedela, čo môžem čakať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vchádzala som na JISku. Teda skôr ma na ňu viezli, lebo som ešte nevládala. Umývam si ruky dezinfekčným mydlom. Dnes prvýkrát. V nasledujúcich mesiacoch nespočetne veľakrát.

"Tu je vaše dievčatko" vraví mi doktor a ukazuje na jeden z inkubátorov.

Nikdy som nič také nevidela. Nevedela som, čo si mám myslieť. Stála som pri inkubátore a pozerala som sa. Malinké telíčko sa hýbalo. Vrtelo sa. Tvár malo z väčšej časti zakrytú maskou. Boli to kostičky potiahnutá kožou, na ktorej boli jemné chĺpky. Toto je moja dcéra. Opakovala som si v hlave a snažila som sa niečo cítiť.

Sestrička prišla po nejakej chvíľke a povedala, že si ju môžem pohladiť. Dotkla som sa jej hrudníčka a cítila som, ako jej rýchlo bije srdiečko. Celá som sa do nej ponorila a cítila som, ako mi ona dodáva silu. Ona, taká malá, mi pomáhala, a ja som si uvedomila ako ju milujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Premohol ma pocit, že bude všetko v poriadku. Nič zlé som si nepripúšťala, napriek slovám doktora o rizikách.

Zrazu sa spustili alarmy. Odstúpila som od inkubátora. Malinká "sa zabudla" prestala dýchať a mala zástavu. Sestrička s ňou zatriasla a ona sa pomrvila, ale nechcelo sa jej dýchať. Ambuvakom do nej vhnali pár dychov a ona "sa chytila".

Uvedomila som si, že som v inom svete. Vo svete kontrastov ticha a alarmov. Života a smrti. Čo bolo pred sekundou, už nemusí byť pravdou ďalšiu sekundu.

Marek Gajdoš

Marek Gajdoš

Bloger 
  • Počet článkov:  88
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Lekár na novorodeneckom oddelení. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáS úsmevomČo Vy na to?FotečkyRozprávky-nerozprávkyTatryPrahaPoézia?SúkromnéZ práce

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu