Spomienkyna moje detstvo sú úžasné a nebude to len spomienkový optimizmus.Vyrástol som uprostred krásnej prírody, čo som si v tom veku ani neuvedomoval.
Keď som nastúpil do prvéhoročníka na základnej škole, mama ma párkrát odprevadila do školy a potomsom už chodieval sám. A to som nemal školu za rohom , ale električkou asipol hodinu a potom zdolať kúsok cesty zahrňajúcej prechod cez cestu. Mladšiu sestru som doprevádzal už ja sám. Nespomínam to, že neexistovali mobily!
Všedný deň pozostával zbudíčka, raňajok, na stole na nás čakala desiata. Beh na električku. Zoškoly sme sa vracali okolo 13-15 maximálne. Sotva sme zhodili tašky, trielili sme von. Už nástam niekde čakali kamaráti. Doma sme len zahlásili, že sme v poriadku.Pokyny boli jasné, keď sa zotmie a zažnú sa prvé lampy, ukázať sa doma. Ak sme sa mali vrátiť skôr, merali sme si čas počtom prejdených električiek.
Boli sme malými pánminášho malého kráľovstva. Stromytvorili akúsi bariéru medzi nami a zlým svetom vonku. Vždy sme mali čorobiť, hrali sme najrozličnejšie hry a vymýšlali stále nové. Nechápem, kde sme na ne chodili. Dobíjali sme územia kotolní,opustených budov, pivníc, podkroví, mostov a iných tabu miest... Prekračovali sme hranice, ktoré nám boli dané. Naháňali sme motýle, žaby, mloky,žubrienky, nič pred nami neušlo.
Mali sme k dispozícii tú najúžasnejšiu jedáleň sveta: maliny, čučoriedky, jahody, kyselky, lieskovce., dokonca vlhké spráchnivené drevo (predávali sme ho ako mäso). Zbieralisme ich do lopúchových listov, alebo napichovali na steblátrávy. Na jeseň sme nedočkavo zhadzovaligaštany. Ešte biele sme ich vylupovalia boli sme od nich špinaví až po uši.
V zime sme bolineprekonateľní na boboch, saniach, v stavaní iglú, snehuliakov.. Čím bolsvah strmší, tým to bolo lepšie... Sledovali sme ako meluzína pod uličnou lampou robí preteky vločkových mrakov. Pri odmäku sme dúfali, že náš príbytok dožije ešte druhýdeň. Domov som chodil mokrý až tam... Radiator mal čo robiť, aby nám tovšetko usušil.
Boli sme ako opice stále sme boli niekde v korunáchstromov. Stavali sme si bunkre na zemi i v povetrí, vykladali sme ichmachom, slamou, robili sme krby. Ruky sa nám lepili od smoly a voňali.
Domáce úlohy smerobili úchytkom po večeroch, niekedy cestou do školy alebo cez prestávku...
Mama násnikdy do ničoho nenútila. Keď som chcel tak som sa začal učiť hrať nagitaru, alebo som chodil na kurzy angličtiny. Večer sme občas smeli do9 pozerať telku a to aj s hviezdičkou.. napríklad Lindu Bezpremiovu :).Najhrubšie slová boli krava a debil, pošuškávalo sa, že existujú aj horšie. O drogách som len počul. S alkoholom som sa zoznámil niekde navyššom stupni.
Vmeste teraz vyrastajú deti žijúce na zadnom sedadle áut. Ráno skoro vstanú, naložia ich, zavezú do školy. Po škole sú v družine. Do auta, presunú sa na záujmový krúžok a doučovanie. Večer späť, robenie úloh. Z toho by som aj ja padal únavou. Kedy sa tie deti hrajú? Majú na to vôbec čas? Majú čas len tak snívať?
Potom sú označované za hyperaktívne, ťažko zvládnuteľné. Majú problémy v škole, napriek tomu, že sú veľmi šikovné a ovládajú veci, ktoré sme my v ich veku nevedeli.
Detstvo je krásne, ale krátke. Nepokazme im ho...
Na záver niečo z mojej obľúbenej:
„Proste ja si v jednom kuse predstavujem, ako sa davy malých deciekhrajú na takom velikánskom žitnom poli. Tisíce malých deciek, aširoko-ďaleko ani jediného dospeláka, myslím teda okrem mňa. A ja Tistojím na kraji nejakej strašnej priepasti. A vieš, čo musím robiť?Musím chytiť každého, kto sa priblíži k tej priepasti. Rozumieš, akuteká a nedáva pozor, kam uteká, ja musím odniekiaľ vyliezť a chytiťho. Toto by som robil od rána do večera." (J.D.Salinger)
