Cestoval som pred pár rokmi vlakom zo školy domov. Cesta cez polovicu republiky je dlhá, ale s hrubou knihou anatómie rýchlo ubiehala.
Farebné neurónové siete v knihe priťahovali pozornosť okolo sediacich. Niekde za Žilinou sa kupé vyprázdnilo. Zostala len pani v strednom veku oproti mne. Nechcelo sa mi už učiť, tak som nadviazal rozhovor.
Téma prešla na moju školu. Pani bola milá. Vravela aké je to úžasné povolanie.
"Ja vlastne tiež liečim" vraví mi.
Rozpovedala mi pár príbehov o jej "sile". Napríklad o chorom postihnutom chlapcovi, ktorého liečila cez fotku. Vysvetľovala mi, ako vicítila, že mal choré obličky. Síce anatomické usporiadanie nepozná, ale dostávala sa k nim cez črevá dozadu a tam na ne "pôsobila". Potom ešte s ďalšími ženami šli do lesa. Chytili sa za ruky a v kruhu spievali a modlili sa za neho. Aj keď to bol ťažký prípad, a ona mala len fotku, podarilo sa jej ho vyliečiť. Fakt, že ležal v nemocnici a liečili ho, asi nebol dôležitý.
"Zaujímavé" pomyslel som si, ale len do bodu, keď začala ohovárať lekárov.
Oni vlastne nič nevedia a ľudia by mali len "túto pomoc vyhľadávať".
Včera mi sestrička v práci rozprávala o svojom dieťati, ktorému sa na nohe objavil nádor. Nevedela mi povedať podrobnosti. Vravela mi ako neverí lekárom...a začala chodiť ku liečiteľovi. Ten jej okrem byliniek a iných vecí odporučil toto:
HRČU NA NOHE MÁ DENNE TISÍCKRÁT HLADKAŤ, ABY CÍTILA, ŽE JE MILOVANÁ.
Krásne, čo dodať. Keď metastázy nevzniknú samé, tak im pomôžme!
Nevadia mi rozličné metódy, ku ktorým sa v zúfalosti obraciame. Kým pre ne nezanedbáme liečbu, alebo sú tak zcestné, ako tento a môžu ublížiť!
