Prax vyzerá na rôznych miestach rozlične. V pôrodnici, kde som pôsobil sme sa starali o všetky deti nad 24 týždeň bez výnimky. Medzi 23-24 týždňom len so súhlasom rodičov. Keď sme súhlas rodičov nemali starostlivosť bola len základná a bolo na dieťati, či prežije.
Tých príbehov je veľa. Tu sú dva:
Matka bola o všetkom informovaná. Rozhodla sa, že si nežiada, aby sme dieťa zachraňovali. Porodilo/potratilo sa dievčatko 23 týždeň a 4 dni. Teda nakoniec porodilo. Mala skoro 900 gramov a potrebovala od nás len základnú starostlivosť. Reakcia matky bola negatívna až šoková. Ako je to možné?! Veď nemala prežiť! Ja ju nechcem...
Druhá situácia:
Rodička podpísala súhlas s našou starostlivosťou. Chlapček 23 týždeň tehotenstva a 2 dni. 650 gramov. Celý tým kmital ako mal. Chlapec od narodenia nespolupracoval. Počas týždňa života bol ventilovaný, dostával krvné deriváty, infúzie, lieky... Po 10 dňoch umrel na komplikácie (infekcia). Matke umrel v náručí...
Hranica prežitia je podľa mňa len myslená hranica, s ktorou sa ľudia hrajú. Balansovanie na nej je nebezpečné, pretože často hrozí pád aj napriek naším vedomostiam a technickým možnostiam. Napriek tomu je alibistické dávať podpisovať vystresovanej žene pri pôrode papier, či chce, alebo nie. A ak ho nechce tak ho nechať umrieť. Aj keď by sme boli schopní ho zachrániť. A to len preto, že nesplnil hranicu...
