Správam sa ako ženská...

Pôrod prišiel náhle. Rýchlo nahádzané veci. Preletené mesto. Ona to zvládala perfektne, on si ani nestihol uvedomiť, čo sa deje.Ostal za dverami pôrodnej sály. Nervózne strávené hodiny. Jeho dve ženy sa tam za nimi trápia samé.On je úplne bezmocný. Nedokáže nič urobiť. On, ktorý nepozná slovo nedokážem.Stojí tu a čaká...Doktorka mu oznamuje, že dcérka je na svete. Nemá sa najlepšie. Musia ju previesť na vyššie pracovisko.Ľudia v červenom odchádzajú s inkubátorom. Jediná chvíla, kedy ju mohol uvidieť. Malé klbko čohosi...Potom ostáva na chodbe sám. Sanitka sa stráca s utíchajúcou sirénou.V telefóne sa mu láme hlas, počuť ako ťažko skladá vety a pýta sa či môže prísť.Chlap ako hora, keď mi zovrie ruku, ešte niekoľko minút ju cítim. Obliekam ho do plášťu, masku, čiapku... Vediem ho k jednému z inkubátorov.Naokolo samé stroje, monitory, pumpy. Z malej trčia trubičky, kábliky...naša bežná rutina, pre neho akoscéna z hororového filmu.Doktor mu niečo hovorí, snaží sa. On ho vnímavo nevníma. Umýva si ruky, dezinfikuje. Robí to s precíznosťou až mám strach, že si stiahne kožu. Môže sa malej dotknúť. Cítiť jej srdiečko na hrudníku, jej teplo."Čo ti to urobili?" Lieta mu hlavou. Chcel by ju zobrať a bežať. Odniesť ju niekde, kde by sa o ňu postaral a nik by jej nemohol ublížiť.Keby mohol dá jej svoje pľúca, aby za ňu dýchali...Keby mohol dá jej všetko, čo je na tomto svete...Bezmocnosť je skľučujúca. Môže sa len pozerať a dotknúť sa.Po líci mu tečú všetky jeho nahromadené pocity. Má dcéru, je úžasná. Má jej pery a nos. Jej malá ruka chytá jeho palec a zovrie ho silou svojho malého života.Odvraciam sa, aby mal svoje súkromie. Počujem ako vraví:"Som ako ženská...Revem...""Tak ako každý správny chlap na vašom mieste..." je moja odpoveď.