a na snehu boli červené stopy...

Gabujatko ich slušne pozdravilo: "Dobrý deň krásne stromy! Aký mátedeň?" Stromy zašeptali listami: "Dobre, celkom sa dá..." "Dá sa?" spýtalo sa Gabujatko. "No keby sme všteci boli viac bieli bolo by lepšie..." "Ako viac biely?!
"Dnes už nie sú všetci takíbieli ako kedysi. Sú tu rozličné "nové" stromy s farbami kvetov od modrej ažpo tú špinavú červenú. Niežeby sme mali niečo proti nim, ale predsa len...niesú bieli. Ktovie, čo všetko spôsobujú... Napríklad poslednú dobu pozorujeme, že máme menej prvotriedneho hmyzu naopeľovanie. Tí darmožráči červenokvetci ich lákajú tými svojimi exoticky sfarbenýmilupienkami a lacným predvádzaním sa. Vôbec sa nehanbia, a tie hlúpe sliepky im na to naletia.Doslova. Tiež je akosi viac húsenic, ktoré ničia naše bielokvetésady. A všimli ste si, že aj počasie nie je akébývalo? To sa tiež zmenilo ich príchodom."
"Za to určite nemôžu. Ako by mohli?"
"Noneboli, by sme si takí istí. Minule jeden vedec potvrdil, že niektoré ich "čary", by mohli prilákať dážď len na ich korene." "Fakt?"začudovalo sa Gabujatko.
"Zdá sa mi, že ich nejako obhajujete. Ste na ich strane?"
"Janie som na nikoho strane. Podľa mňa ste obaja krásni svojím spôsobom.Ak by boli všetci len bieli, alebo červení bolo by to nudné."
"No to je jasné ste na ich strane!" urazene skonštatovali.
"Alemy sa o nich postaráme. Už sme spísali petíciu, aby ich presadili dookrajových častí mesta. Dáme ich do rezervácii. Tampatria. Sú predsa z divočín. Ukážeme im, kde sú ich hranice. Máme známosti medziľuďmi. Tí si s nimi poradia."
Gabujatko zosmutnelo. Bol krásny slnečný deň.
Dni sa postupne predlžovali. Stromy odkvitli a vydali plody.
Gabujatko sa zase prechádzalo tou istou alejou.
"Dobrý deň prajem. Aké máte krásne plody." "Nonie je to, čo to bývalo. Škodcovia nás napádajú viac. Tí červenokvetci ich určite na nás poslali. Asi sa mstia za to, že sa museli presťahovať.Teraz, keď sú bez kvetov si myslia, že ich nerozoznáme od iných, alemýlia sa! Budú sa musieť označiť, aby ich všetci poznali. Taktiežzabránime, aby sa ich plody len tak voľne zberali a predávali. Toto jenaše územie! Nech sa vrátia odkiaľ prišli!" Gabujatko ešte viac zosmutnelo. Bol pekný slnečný deň.
Prišla jeseň. Listy stromov sa hmýrili farbami. Gabujatko bolo na prechádzke v aleji.
"Aké ste krásne, toľko farieb!"
"Fujani nám to nepripomínajte! Už aby nám všetky opadli! Vyzeráme ako tídruhí!" stromy sa otriasli. Ale už veľmi skákať nebudú. My si s nimi poradíme..." Gabujatka zamrazilo, keď videl ten výraz. Bol pekný slnečný deň.
Prišla zima. Sneh bol biely a na ňom červené stopy...
Nová jar.
Stromy zakvitli. Všade len biele. Na miestach, kde boli pred tým červenokvetci boli len pne..
Gabujatko bolo smutné na biele kvety ani nepozrelo... "Hej ani sa nepozdravíš? To je výchova!" "Dobrý deň." Blízkoaleje stál strom, ktorý sa ešte len chystal rozkvitnúť. Gabujatko sanaňho pozrelo a videlo ako sa kvietky postupne rozvíjajú a na jehoprekvapenie aj na prekvapenie ostatných polovica kvetov bola biela adruhá červená. Z tohto stromu bola väčšia úroda ako z celej alejebielokvetych.Ľudia oľutovali , že ich vyrúbali a rozhodli sa vysadiť vedľa aleje bielokvetých červenokveté stromy, aby ich navzájom krížili. Gabujatko sa prechádzalo okolo sadeníc a usmievalo sa. Bol pekný slnečný deň.