Zavrel som oči a cítil som, že sen sa pomaly začal končiť. Cítil som, že už nemusím snívať. Uz nemusim mysliet na to, ake by to bolo, pretoze uz to je! Je to tu a teraz! A ja citim vsetko v skutocnosti.
Sen som pomaly a isto zabijal. Tak to ma byt, aby sa sen stal skutocnym, musi umriet. Zostaval z neho len akysi opar, ktory ma este opantaval ako zavoj na ociach. Snival som o ciernom konovi na pusti, ktory nou cvala a nikdy sa neunavi. Sen, ktory sa na sen nepozdava. Sen, ktory sa sniva cez den. A naozaj nic nie je take ako sa zda, ale o kus ine. Tiche sluby dane mi do vienka mojimi troma sudickami sa pomaly naplnaju. Treba dat pozor na kolovratok strateny niekde v komore s tetou co tam pletie z neho siete snov zamotanych do klbka. Usmieva sa sladko, akoby sa jej to netykalo, akoby to nebola jej vec. Drzi si tym profesionalny odstup a ticho genialne pletie sny kazdemu na mieru. Obcas kvapka romantiky a obcas kvapka desu. Jedno aj druhe. Laska aj strach su si ako brat so sestrou. Ako mesiac zo slnkom. Jeden druheho vyhadzuje zo sceny a jeden bez druheho nemozu existovat. Su tak akosi spolu aj osve. Tajomny maliar sa hra s listkami listov a meni ich farby na neskutocne. Pomaly sa sklonuje ku prvej snehovej vlocke a ja citim ze sa mam o koho opriet. Nemyslim na seba ale myslim v mnozno cisle. Vnutro mi hloda cosi co ma nenecha cisto a kludne dychat. Nie nedusim sa. Nie neumieram. Nie prave naopak... Mam pocit ze pomaly tak pomalicky ako sa len da. Ako ked som bol maly a ticho som suchotal nozkami, ked som rano vstal a zadrzoval som kazdy dych aby som niekoho nezobudil. Takto tisko by som z plneho hrdla chcel vykricat, ze SOM a zijem neprezivam ale zijem. Zijem kazdou bunkou svojho tela kazdym jej procesom zacinam si opat vazit svoje ja a vidiet veci, ktore som sa tak uspesne snazil zbrusovat. Este len vcera som sa narodil a len pred nedavnom som sa naucil chodit. Este tu nie som dlho. Pred nedavnom som bol stiahnuty z obehu okolo tejto planety, aby som tu stretol to, co si kazdy mysli, ze je len vymyslom a mozno aj horsie, nieco, co si ludia myslia, ze neexistuje. Nieco, co zapada v dennom rychlom behu a straca sa pod vsetkou vahou povinnosti...ale ono to tu je ono to s nami dycha. DYCHA!! A chce dychat aj za nas. Mali by sme lasku vytiahnut z kuta striast z nej vrstvy prachu. Je to to najkrajsie nabozenstvo ake na tejto zemi existuje. Zakodovane a neprelustene. Nikto sa donho nechce montovat. Preco? Lebo sa ludia boja BOJA!! Boja sa toho, ze by zistil, ze su schopni lubit, ze su schopny toho nechutneho citu, ze su taki ako kazdy iny. Ludia sa boja svojho ja. Boja sa otvorit a ukazat sa svetu, aky su zranitelny, aky su naozaj. To sa velmi nenosi. Ludia su pod vplyvom lieku, ktory sa nazyva civilizacia. Pod vplyvom spolocnosti, ktora nam ukazuje aki by sme mali byt. Nemame si dovolit vykrocit z toho radu a zastupu ludi s vybratymi mozgami... Ludi bez svojich zivotov, ale zijucich zivoty inych ludi, aby nemuseli svoje...
Cim viacej som cakal, cim viac som cakal... Tym viac sa oplatilo prist teraz na kraj tohto mojho sveta. Myslienka toho ze som zdolal taky kopec, aky je za mnou a ze som teraz na jeho uplnom vrchu je neuveritelna... O co viac je myslienka na to ze som schopny a pripraveny skocit viem, ze ked uz nie som sam tak sa chytim tej ruky a skocim do toho co nie je vidiet tam dole a co by mi inak nahanalo strach. Som pripraveny skocit aj ked viem ze budem potom musiet znovu zdolavat novy kopec.
