V blízkosti môjho domova sa nachádza Žltá stena. Je to moréna Velickej doliny. Toto miesto pre mňa malo od malička akúsi mágiu. Tajne sme tam chodili a rozprávali si o tom mieste rozličné historky. Dnes viem, že niektoré neboli ďaleko od reality.
V tejto oblasti sa nšli pozostatky opevnenia ľudu púchovskej kultúry (kelti). Ako deti sme si mysleli, že tam boli prastaré hrobky a mesto. Dodnes mám doma odloženú skalu o ktorej som si myslel, že je nejaký nástroj minimálne z doby ľadovej. Ďalej sa povrávalo, že tam sídlili partizáni, alebo že sú tam bane so zlatom. Čo je však isté je že sa tu doloval pieskovec, preto aj názov Žltá stena. Ako som sa dozvedel dávnejší názov bol Železná brána.
Toto miesto mi proste učarovalo z jeho vrchu je vidieť popradskú kotlinu na jednej strane a v plnej kráse Slávkovský štít na druhej strane.
A tu som ho našiel. Kedy to bolo si presne nepamätám. Viem len, že to bolo kvôli tomu výhľadu. Sadal som si k nemu. Opieral sa o neho. Postupne som mu rozprával o sebe. Vždy, keď som prišiel domov ponáhľal som sa za ním. Objal som ho, posťažoval som sa, povedal som veci, ktoré som nikomu nepovedal. On len ticho stál a počúval. Stal sa mojím najlepšim kamarátom.
Po víchrici som myslel, že neprežil. Stál totiž na kraji previsu. Jeho korene trčali do prázdna. Vedel som, že raz spadne. Prebáral som sa hlbokým snehom a cez popadané stromy, aby som ho našiel.
Nepadol. Ostal stáť. Nepadol aj keď ho od tej priepasti delilo tak málo. Bol však zlomený jeho vrch asi v tretine chýbal.
Stál, nemohol som tomu uveriť a do očí sa mi tlačili slzy. Sadol som si na jeho korene a pozrel do doliny na apokalyptický obraz, ktorý sa mi rozprestrel, ako život pred očami.
Vtedy som pochopil, čo mi chcel povedať. Aj keď je človek zlomený, podstatné je, že ostane stáť.
