Pár slov...

Až do včera. Jedného môjho pacienta sme prepúšťali do ústavnej starostlivosti. Malý kokoľ, ako sme ho tu všetci volali, nechcel odísť. Kričal a zúrivo sa bránil. Stál som a snažil som sa byť chlapom, ale pritom som chcel utiecť...čo najďalej...

Ostalo len ticho po ňom...

A potom to najmenšie dievčatko mi v službe vystrelo v zapadajúcom slnku rúčku a chcelo sa so mnou pobiť. Tak som tam pri nej sedel a pozoroval som ju v inkubátore. Nemá ani kilo a bojuje o každý deň svojho života a ja patrím k tým, ktorí jej v tom pomáhajú.

Zase mi došlo aký som šťastný, že robím túto prácu.

Chcel som sa s vami podeliť o týchto pár riadkov... So sľubom, že akonáhle bude viac času, budem písať ďalej...