Pár slov...

Písmo: A- | A+

Dlhšie som nič nenapísal, čo bolo jedným z príznakov, ktoré som ignoroval. Som v akomsi kolotoči služieb a vybavovaní hypotéky. Až tak veľmi som do toho padol, že som stratil zmysel všetkého. Veci som robil plne automaticky. Ako stroj.

Až do včera. Jedného môjho pacienta sme prepúšťali do ústavnej starostlivosti. Malý kokoľ, ako sme ho tu všetci volali, nechcel odísť. Kričal a zúrivo sa bránil. Stál som a snažil som sa byť chlapom, ale pritom som chcel utiecť...čo najďalej...

Ostalo len ticho po ňom...

A potom to najmenšie dievčatko mi v službe vystrelo v zapadajúcom slnku rúčku a chcelo sa so mnou pobiť. Tak som tam pri nej sedel a pozoroval som ju v inkubátore. Nemá ani kilo a bojuje o každý deň svojho života a ja patrím k tým, ktorí jej v tom pomáhajú.

Zase mi došlo aký som šťastný, že robím túto prácu.

ruka.jpg

Chcel som sa s vami podeliť o týchto pár riadkov... So sľubom, že akonáhle bude viac času, budem písať ďalej...

Skryť Zatvoriť reklamu