Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(11)
Až do včera. Jedného môjho pacienta sme prepúšťali do ústavnej starostlivosti. Malý kokoľ, ako sme ho tu všetci volali, nechcel odísť. Kričal a zúrivo sa bránil. Stál som a snažil som sa byť chlapom, ale pritom som chcel utiecť...čo najďalej...
Ostalo len ticho po ňom...
A potom to najmenšie dievčatko mi v službe vystrelo v zapadajúcom slnku rúčku a chcelo sa so mnou pobiť. Tak som tam pri nej sedel a pozoroval som ju v inkubátore. Nemá ani kilo a bojuje o každý deň svojho života a ja patrím k tým, ktorí jej v tom pomáhajú.
Zase mi došlo aký som šťastný, že robím túto prácu.
Chcel som sa s vami podeliť o týchto pár riadkov... So sľubom, že akonáhle bude viac času, budem písať ďalej...
